Hráte v dennom seriáli, v Slovenskom národnom divadle aj v GUnaGU. Ako to všetko stíhate?
Sú obdobia, keď sa toho strašne veľa nakopí, potom je obdobie hluchoty... Ideálne by bolo mať zopár natáčacích dní, pár predstavení do mesiaca a niekoľko dní voľna pre seba. Ak to sem-tam vyjde, poviem si: „Pane Bože, ďakujem ti.“ Nie vždy to tak samozrejme je, vtedy to musíme prijať. Herci nemajú pracovnú dobu od ôsmej do piatej. Niekedy nadávam, že by som chcela mať voľný víkend alebo nehrať na Silvestra, no je to moja práca, ktorú som si zvolila a prináša aj tieto plusy, aj mínusy. Musím sa s tým jednoducho vyrovnať. Sú obdobia, keď je toho viac, vtedy si treba nájsť aspoň nejaký čas pre seba. Tešiť sa z toho, keď je toho menej. Ale my sme zvyknutí skoro ráno vstávať a prichádzať domov neskoro večer. Ale vieme na druhej strane aj zlenivieť, keď sa nič cez prázdniny nerobí. Nástup do divadla je v septembri veľmi krutý.
Ak máte voľný čas, čo najradšej robíte?
Viem krásne nerobiť nič. Vypustím hlavu, som ako meňavka. Ak mám viac voľna, tak rada niekam vyrazím. Keď je to len jeden alebo dva dni, neviem, či mám skôr upratovať, prať alebo si ľahnúť.
Ak si máte vybrať hory alebo more, čomu dáte prednosť?
Pol na pol, teraz mi dosť chýbajú hory. S našimi v lete chodievam na chalupu, to je pre mňa prirodzené, tam je krásne prostredie. Chýba mi byť niekde v lone prírody nikým nerušená a len tak sa prechádzať.
Veľa sa teraz hovorí o vyhorení. Zažili ste vy niečo také?
Mne sa niekedy zdá, že sa to stalo určitým módnym termínom. Každý z nás má určite obdobie, keď si povie, že má toho dosť, najradšej by sa zavrel doma, nechce nič riešiť, na nič reagovať, nemať žiadne povinnosti, ale toto je prirodzené. Možno toto niekto nazýva vyhorením alebo nejakou depresiou. Viem, že existuje aj vyhorenie, keď človek musí vyhľadať lekársku pomoc, a to je kruté.
