Jej úplne prvé verejné vystúpenie - ako to už býva - sa uskutočnilo, keď bola škôlkarka. „Bolo to tesne po vojne, mali sme krepové šaty a hrali sme nejakú rozprávku proti klebeteniu. Prezlečení sme boli za kvietočky, ktoré na lúke klebetili a porobili tým zle. Pamätám si len jednu jedinú vetu, ale bola to pointa celej hry: ,Vidíš, vidíš, zvonček ty, prečo robíš klebety?´“ zaspomínala si ešte v roku 2017 v relácii RTVS Návraty k hereckým legendám. Okrem toho doma veľa tancovala pri rádiu a chtiac-nechtiac nasávala diela slovenských básnikov. Mohla za to jej slovenčinárka, ktorú jej do cesty zjavne postavil osud. Ako trest, napríklad za zabudnutý zošit, sa jej žiaci museli učiť básničky. „Vďaka nej viem pol Sládkoviča a kopu Hviezdoslava. Láska k poézii vznikla u mňa na základe trestov. Doteraz si pamätám tie básne,“ skonštatovala.
Timravina suseda
Prvá divadelná hra, ktorú naštudovala, bola z pera spisovateľky Boženy Slančíkovej Timravy, v ktorej blízkosti vyrastala. Opäť osud! „Zhodou okolností som bola veľká priateľka jej netere, u ktorej sme sa schádzali ako mládež, hralo sa na gitare, aj sme si zatancovali. Timrava bývala hneď vedľa a veľmi sa vždy z nás tešila. No a ona nám dala tú hru... Bohužiaľ, keď sme si ju prepisovali, stratili sme jedno dejstvo, takže už nikdy viac hraná nebude,“ zasmiala sa Eva Rysová v rovnakej relácii a nezabudla pripomenúť, že Timrava bola pre ňu veľkou inšpiráciou a neustále jej chodila na hrob.
Zaujímavé je, že Eva Rysová pôvodne chcela byť architektkou. Dohodli sa tak so spolužiačkou, no toto predsavzatie jej vydržalo len dovtedy, kým ju načisto neopantalo divadlo. I keď na konci gymnázia bola takmer dotlačená paradoxne opäť k architektúre... „Vtedy boli silne komunistické časy a predsedom našej maturitnej komisie bol robotník z textilky. Ten myslel, že ku každému adeptovi má prehovoriť. Mne povedal, že je po vojne, je zničená naša vlasť a treba technické sily, aby sme ju obnovili, a architektov bude tiež veľmi treba. A čo by som vraj spravila, keby mi strana povedala, že budem osožnejšia ako architektka... Či by som to splnila. Hovorím: ,Keby mi to povedala strana, asi by som to musela splniť, ale ona mi to nepovie,´“ vytiahla ďalšiu veselú spomienku.