Rudolf Huliak sa môže po dokončení formálnej procedúry pokúsiť obrátiť na Ústavný súd prostredníctvom ústavnej sťažnosti. Procesne by to bolo podľa ústavného právnika možné predovšetkým v situácii, keď by bola vymenovaná kompletná vláda a iný minister životného prostredia by podal demisiu, pričom hlava štátu by dočasne poverila riadením rezortu iného člena vlády. Pri návrhu predsedu vlády na vymenovanie sporného kandidáta by vydala rozhodnutie s podrobným odôvodnením, ktoré by sa viazalo na riadny chod ústavných orgánov. „Nevymenovaný kandidát by potom podal ústavnú sťažnosť a v nej by argumentoval právom na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok,“ hovorí Bujňák.
O ústavnej sťažnosti by následne rozhodoval trojčlenný senát Ústavného súdu. V konaní by mohlo podľa Bujňáka zaznieť viacero argumentov, napríklad to, že Národná rada pri zmene ústavy v roku 1999 pôvodne chcela zaviazať prezidenta k akceptovaniu návrhov predsedu vlády, no veta o viazanosti napokon z textu vypadla. „To je argument v prospech toho, že hlava štátu nie je návrhom predsedu vlády bezpodmienečne viazaná,“ skonštatoval. Dodal, že z minulosti poznáme prípady, keď senát Ústavného súdu vyslovil porušenie práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok pri rozhodovaní prezidenta. Stalo sa tak pri kandidátovi na generálneho prokurátora a neskôr pri nevymenovaných kandidátoch na sudcov Ústavného súdu.
Okrem toho je tiež možné, že na Ústavný súd sa obráti samotná hlava štátu, a to cez konanie o výklade Ústavy SR. V tomto konaní rozhoduje plénum Ústavného súdu, teda všetci jeho sudcovia a výklad ústavy je následne všeobecne záväzný. „Je vhodné pripomenúť, že práve toto konanie bolo využité v roku 1993, keď Ústavný súd rozhodol, že hlava štátu je povinná sa návrhom predsedu vlády zaoberať, no nie je povinná mu vyhovieť. Ústavný súd nemá stanovenú lehotu na rozhodnutie vo veci ani pri konaní o výklade ústavy, ani pri ústavných sťažnostiach,“ dodal Bujňák.
