Ako to prebieha v praxi?
Raz za päť rokov ILCOR vydá najnovšie odporučenia pre resuscitáciu. Tie obsahujú štandardný postup pre všetky úrovne resuscitácie a poresuscitačnú starostlivosť. Podľa týchto odporučení potom postupujeme v každodennej praxi a dosiahnuté výsledky sa priebežne vyhodnocujú a konfrontujú s novými medicínskymi poznatkami. A ak je to potrebné, vypracujú sa nové, prípadne, ak sa ukazujú ako dostatočne účinné, len sa mierne upravia tie, ktoré aktuálne používame. Tento proces je veľmi komplexný a zložitý, avšak je potrebný, aby sme mohli povedať, že náš postup je „lege artis“, teda aktuálne medicínsky správny.
Prečo musí byť medzinárodne štandardizovaný postup resuscitácie?
Práve preto, aby sa získané výsledky dali navzájom hodnotiť a porovnávať. Ak by mala každá krajina svoj vlastný postup a boli by navzájom odlišné, porovnanie by bolo veľmi ťažké. Ale najmä ten dnešný vychádza z poznatkov medicíny založenej na dôkazoch. To znamená, že všetko, čo odporučenia hovoria, je založené na vedeckých poznatkoch a dôkazoch získaných v medicínskej praxi. Nie je to teda tak ako v minulosti, keď sa oživovalo často až bizarnými spôsobmi (telo priviazané k chrbtu cválajúceho koňa, oživovanie rozpažovaním a pripažovaním rúk atď.), ktoré nemali, ako už dnes vieme, žiadny skutočný vplyv na záchranu života človeka. Preto sa hľadal spôsob, ktorý by pacientovi naozaj pomáhal. Bol odhalený až na prelome 50. - 60. rokov minulého storočia vďaka pokrokom v medicíne. Vtedy sa zistilo, že ak chceme obnoviť základné životné funkcie, tak musíme nahradiť funkciu srdca kompresiami, teda stláčaním hrudníka. To zabezpečí prúdenie krvi. A potom záchrannými vdychmi, teda umelým dýchaním, ktoré zasa nahradí neúčinné dýchanie a zabezpečí tak dodanie kyslíka do pľúc postihnutého. Tak sa kyslík dostane do pľúc, odtiaľ do krvi a krvou do tkanív a najmä do mozgu, ktorý je najcitlivejší na jeho nedostatok, a ak ho nemá, vo veľmi krátkom čase sa nenávratne poškodí a umiera.
