Jej podpísaniu v holandskom meste Maastricht, ktoré leží v blízkosti hraníc s Belgickom a Nemeckom, predchádzalo niekoľko rokov medzivládnych diskusií. Nie menej náročný bol aj proces ratifikácie dokumentu v 12 členských krajinách Európskeho hospodárskeho spoločenstva (EHS). Dnes (1. novembra) uplynie 30 rokov odvtedy, čo nadobudla Maastrichtská zmluva platnosť.
Návrh Zmluvy o Európskej únii prijali na zasadaní Európskej rady v dňoch 9. – 10. decembra 1991 v Maastrichte najvyšší predstavitelia členských krajín Spoločenstva. V tomto najstaršom holandskom meste text dokumentu oficiálne podpísali o dva mesiace neskôr – 7. februára 1992 – ministri zahraničných vecí členských štátov.
Zmluvu potvrdili svojimi podpismi predstavitelia 12 krajín zastupujúcich Belgicko, Dánsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Nemecko, Portugalsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko a Taliansko. Už 7. apríla 1992 schválil dokument Európsky parlament v pomere hlasov 226 za a 62 proti. Súčasťou Zmluvy o EÚ bola dohoda o sociálnej politike, 17 protokolov a 33 deklarácií.
Zmluva, ktorou sa názov Spoločenstva zmenil na Európsku úniu, čo malo zdôrazniť jeho novú identitu, vstúpila do platnosti 1. novembra 1993 po ratifikácii vo vtedajších členských štátoch. Tento proces však nebol jednoduchý. Napríklad v Dánsku rozhodlo o prijatí zmluvy po neúspešnom prvom referende až druhé všeľudové hlasovanie, ktoré sa konalo 18. mája 1993, a v Nemecku posudzoval súlad textu Zmluvy o EÚ s nemeckou ústavou tamojší ústavný súd. Definitívny verdikt o tom, že nie je v rozpore s ústavou, vyriekol Spolkový ústavný súd až 12. októbra 1993.
Zmluva o EÚ formulovala tri základné oblasti – piliere maastrichtského chrámu: Európske spoločenstvá, spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a spoluprácu vlád EÚ v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Dokument znamenal začiatok novej etapy procesu vytvárania stále užšieho zväzku národov Európy tým, že dal predchádzajúcim spoločenstvám politický rozmer.
