Ako sa vám s ním pracovalo? Robili ste spolu prvýkrát?
Tomáša poznám už dlho, vieme o sebe a priebežne spolu komunikujeme. Bola to naša prvá a zároveň veľmi príjemná spolupráca. Má toho odohratého už kopu a práve preto, že v niektorých hrách v Možné je všetko treba aj ten herecký kumšt, tak tomu dodal dramaticko-režijný rozmer, v ktorom sme si navzájom pomáhali. Vedel mi prispieť aj relevantnými pripomienkami, keďže to bol nový formát a my sme ho stavali z nuly. Môžete mať nejaký návod a hru kompletne napísanú, ale na Slovensku vôbec nemusí fungovať. Spolupráca s Tomášom bola naozaj super a zapadol veľmi dobre.
Prekvapil vás niečím?
Veľmi pozitívne ma prekvapil v tom, ako vie za veľmi krátky čas obsiahnuť priestor, „namaľovať si“ pôdorys konkrétnej hry a vymyslieť veľmi rýchlo nejakú postavičku. To je však jeho skúsenosťami a genialitou a podobne to má aj Miško Kubovčík. Chlapci sa zamyslia, pochopia, čo im zadal moderátor, a za 30 sekúnd prídu s nejakou scénkou. Je to veľmi vzácne, lebo pod stresom a rýchlosťou toho celého je to aj veľmi ťažké.
Nebáli ste sa niekedy o účinkujúcich? Občas sa to zdá aj veľmi nebezpečné.
Jasné, že som sa bál. Visenie na lanách sme si predtým s nimi vyskúšali, prešli si šikmú plochu, aby vedeli, ako sa budú cítiť. Niektoré veci sú fyzicky náročné, ale chvalabohu, okrem jedného narazeného rebra Ďurka Kemku v rámci džuda sa nič vážne nestalo, lebo sme to predtým všetko naskúšali. Šou má podľa mňa úspech aj preto, že divák vidí, že to nie je len tak, ale sú to náročné veci v kombinácii s krátkym časom, keď to majú herci urobiť.
Vyskúšali ste si visenie dolu hlavou alebo šikmú plochu aj vy?
Visenie nie, to som prenechal Danovi, ktorý sa tam húpal asi 20 minút. (smiech) Vyskúšal som si šikmú plochu. Nie je to jednoduché, pretože je to pomerne strmé a treba sa tam prekonať. Účinkujúcich celá scéna tak strhla, že aj zabudli, že to nie je príjemný pocit, keď stojíte na zošikmenej ploche.
