Mama a otec Romana nahlas hovoria o tom, že syn mal byť v škole šikanovaný spolužiačkami. Na videu, ktoré sme vo štvrtok so súhlasom otca zverejnili, počuť, ako jedno z dievčat kričí na zúfalého Romana stojaceho na streche, aby skočil. Nový Čas kontaktoval vo veci obvinení zo šikanovania aj Štátnu školskú inšpekciu, či dostala vo veci podnet, resp. začala konať sama od seba. Jej hovorkyňa nám vyjadrenie do konca uzávierky neposlala.
Neuvedomujú si následky
Odpoveď na to, prečo si deti nakrúcali spolužiaka, pričom jedno z dievčat naňho kričalo, aby skočil, sme hľadali u psychiatričky Danice Caisovej. „V tomto veku si deti často neuvedomujú riziko následkov svojho konania. A tu uvediem príklad s počítačovými hrami, ktoré sú veľakrát veľmi brutálne, kde bojovníci, ktorí skočia z veľkej výšky, prežijú a idú ďalej, akoby nič. V danom prípade sa však nejedná o hru, ale realitu, kde, bohužiaľ, deti, ktoré na neho kričali, si ako keby neuvedomili, že on nie je hrdina počítačovej hry či antický bojovník, ale živý človek, ktorý ak skočí, môže zomrieť,“ vraví.
Svoju úlohu podľa nej zohráva aj sila kolektívu. „Deti často konajú pod vplyvom spolužiakov či sociálnych sietí. Chcú zapadnúť do partie, veľakrát teda konajú pod vplyvom emócií,“ vraví odborníčka. Pri šikane sa podľa nej obeť v niečom odlišuje od ostatných.
„Ak sa človek, ktorý je dlhodobo šikanovaný, rozhodne spáchať samovraždu a dokoná ju, je náročné odhadnúť, čo bolo tou poslednou kvapkou, keďže po smrti nám to už nepovie. Ak sa človek o samovraždu pokúsi, no nedokoná ju, veľakrát je, v prípade, ak ide o mentálne zdravého človeka, neskôr zdesený z toho, ako ďaleko to celé zašlo. Myslím si, že tento chlapec, hoci som ho nepoznala, bol bezradný, nevedel, na koho sa obrátiť a kto by mu s tým, čo ho trápilo, vedel pomôcť,“ dodáva.
