Hane spôsobili traumu na celý život. "Akú spomienku som mala najkrajšiu, žiadnu, keď som bola malá. Ale jednu spomienku mám doteraz v pamäti, veľmi zlú. Keď som mala päť rokov, došiel ráno čert ku mne až k posteli. Tak som sa zľakla, že som dostala šok a zo šoku som dostala vysokú horúčku 40 stupňov Celzia, až som sa dostala do nemocnice. Takého Mikuláša som dostala. To bol nápad mojich rodičov, bolo to kruté mňa vystrašit a zobudiť zo spánku."
"Keď od nás a mojich kolegov išiel Mikuláš aj s čertom už podgurážení domov, lebo všade pýtali ohnivú vodu, čert zabudol, že majú doma pri dverách veľku sklenenú výplň a vpálil to rovno cez ňu... Sklo nevydržalo, ešteže čert mal rohy, kožuch a teplé gate. Inak by čerta museli zošívať v nemocnici," smeje sa Edita.
"Prišiel k nám Mikuláš. Vysoký, pekne ustrojený. Dal si nás nastúpiť do kuchyne. Pekne kľaknúť a odriecť nejakú básničku. Rozdal nám balíčky, poďakovali sme. Pobral sa preč. Vtip bol v tom, že ani naša mamina netušila, kto je ten Mikuláš. Podľa hlasu nespoznala kamaráta z vedľajšej dediny. Priznal sa jej až neskôr, keď boli spolu," povedal Jaroslav.
Veronika zažila Mikuláša v škôlke už ako dospelá: "Ako riaditeľka MŠ som poprosila priateľku, ktorá bola vedúca v zelovoci, aby nám prišla za Mikuláša, deti vytešené, niektoré sa báli, a v tom najlepšom, ako bol program, sa jedna malá ozvala na celú triedu:´Jéj, mama, veď to je teta Hana, poznám jej čižmy. A bolo po strachu."
