„Cestu po Pakistane sme mali v hlavách už nejaký piatok, keďže sme mali o tejto krajine veľa načítané a boli v kontakte s ľuďmi, ktorí tam žijú, vďaka Andrejovmu projektu na podporu ľudí z krajín tretieho sveta. Chceli sme sa ísť presvedčiť na vlastné oči, aké to tam je,“ prezradil Adam pohnútky, prečo sa vydali do tejto exotiky. „Cestovali sme od 4. do 19. júla, pričom jednu noc sme strávili v Abú Zabí,“ doplnilo ho dvojča Andrej.
Najnebezpečnejšia bola jednoznačne cesta džípmi do horského údolia Fairy Meadow, nachádzajúceho sa pod jednou z 12 najvyšších hôr sveta Nanga Parbat. Cesta pozostávala z prechodu po strmej kamenistej ceste, širokej približne pre jedno auto. Za krajnicou sa nachádzajú 500-metrové zrázy a kolesá boli niekedy iba 30 cm od krajnice,“ pousmial sa Andrej.
„Počas cesty sa nám niekoľkokrát prehrial motor a museli sme zastaviť. Šofér vravel, že to je bežné, niektoré vyrobili v roku 1950 a prevýšenie im dávalo zabrať. A ten, kto sedel na strane, kde bol zráz, sa musel len pevne držať a dúfať, že nevypadne,“ vypichol desivú spomienku na adrenalínovú cestu Adam.
Fascinovaní pohostinnosťou
„Ľudia sú určite dôvodom, prečo cestovanie po Pakistane stojí za to. Zastavovali sa pri nás, pýtali sa, ako sa nám páči v Pakistane. Keď sme prišli do nejakej reštaurácie, všetci hostia odvrátili zrak a sledovali nás, čo si objednáme. Pri platení sa nám dokonca niekoľkokrát stalo, že nás majiteľ nenechal zaplatiť za jedlo a povedal, že je to dar,“ opísali bratia pohostinnosť miestnych. „Stalo sa, že nás videla kráčať skupinka miestnych chalanov popri ceste, zastavili sa pri nás so svojimi motorkami a opýtali sa, kam ideme. Ukázali sme im na navigácii, kam sa chceme dostať, a bez zaváhania povedali, nech nasadneme, že nás odvezú,“ doplnil Andrej.
