Obsluhovať mechanický s osemkilovou batériou na pľúcnu ventiláciu a s rovnakou gramážou tlačiť aj náhradnú, aby mohol byť ich syn vonku dlhšie než iba štyri hodiny, je už nad ich sily. „Chcel by som sa dostať na miesta, na ktoré sa teraz nedostanem, načerpať tam energiu, silu a pocítiť trochu slobody. A hlavne odbremeniť otca, mamu a sestry od namáhavého tlačenia,“ vyznal sa Juraj. Rodičia sa o syna starajú už 25 rokov.
„Mám 70 rokov a už ho neutlačím. Bola by to veľká pomoc,“ povedal nám otec Rudolf. Podobné pocity prežíva i mama Lívia (67): „Elektrický vozík by mu doprial lepší kontakt s vonkajškom. Bolo by to ľahšie pre nás aj pre neho.“ O preplatenie takéhoto vozíka Juraj žiadal poisťovňu trikrát za posledných 6 rokov. Nepomohla ani žiadosť o pomoc na Úrade komisára pre osoby so zdravotným postihnutím. Ostáva tak jediné - obrátiť sa na ľudí s dobrým srdcom.
