Domnievali sa pritom, že zvuk spomínaného aktu v ľuďoch vyvoláva pudový reflex. Ale došli k záveru, že ide o reakciu silne emocionálnu a že zvuk napodobňuje výkrik úzkosti a utrpenia. Autori z Newcastlu zistili, že zvuk nechtov prechádzajúcich po tabuli má rovnakú frekvenciu ako detský plač a ľudský krik, čo naznačuje, že je spojený s prežitím a vyvoláva ekvivalentnú reakciu. Škrípanie vyvoláva fyziologickú reakciu, ako je zvýšená srdcová frekvencia, čo je ale vyvolané skôr emocionálnym zážitkom ako pudovým reflexom.
„Zdá sa, že v tom hrá rolu niečo veľmi primitívne. Je to možno signál alarmu vychádzajúci z amygdaly do sluchovej kôry. Existuje frekvenčný rozsah, kde sú naše uši najcitlivejšie. Hoci stále existuje mnoho debát o tom, prečo sú naše uši v tomto rozsahu najcitlivejšie, zahŕňa to zvuky výkrikov, ktoré považujeme za vnútorne nepríjemné,“ vysvetľuje jeden z autorov výskumu doktor Sukhbinder Kumar z Newcastle University.
Podobne ako škrabanie po tabuli vyvolávajú v niektorých ľuďoch odpor aj iné zvuky. Napríklad žuvanie, chrumkanie, srkanie či mlaskanie. Táto nenávisť k zvuku, je stav, pri ktorom ľudia zažívajú intenzívne a nedobrovoľné reakcie na určité zvuky vydávané ostatnými, označované ako spúšťacie zvuky.
„Naše zistenia naznačujú, že u ľudí s misofóniou existuje abnormálna komunikácia medzi oblasťami sluchového a motorického mozgu, mohli by ste to popísať ako supersenzibilizované spojenie. Toto je prvýkrát, čo bolo pri tomto stave identifikované takéto spojenie v mozgu,“ uviedol doktor Kumar.
