Je na tom lepšie?
Podzámska je asi teda na najlepšej ceste, konečne sa dokázala adaptovať a úspešné kráča za svojím cieľom triezvosti a života bez alkoholu. „Duša sa hojí a menej bolí,“ zverila sa len pred pár dňami svojim fanúšikom Elena, ktorá všetko zrejme absolvuje nielen kvôli sebe, ale aj rodine.
Nie je totiž tajomstvom, že je samoživiteľka dcéry Radky, ktorá je pre ňu všetkým. Práve existenčné starosti ju mali priviesť až na dno, o čom sa zverila pred mesiacmi kolegyni a kamarátke Zuzane Vačkovej v jej podcaste: „Nehanbím sa to priznať. Chodím na terapie. Sú to také príjemné rozhovory s odborníkmi, aby som neupadala do takej dezilúzie. Snažím sa myslieť pozitívne, motivovať sa. Celkovo je ťažká doba. Pociťujem to tiež tým, že som samoživiteľka Radky. A mám isté úvery. A keď máš menší príjem a výdaj, tak...“
Treba mať oporu
Jana Porubčanová, psychologička
Zväčša tí, ktorí sú tam krátku dobu, tak ostávajú. Pri tých, ktorých pustia, záleží na mnohých okolnostiach, sa pozerá na to, kam idú, do akého prostredia. To platí pre všetky závislosti a všetkých závislých. Ak totiž idú do samoty, tak je to veľké riziko, pretože nemusia mať úplnú zručnosť na zvládnutie takejto náročnej situácie. Môžu sa tiež vrátiť do pôvodných partií k ľuďom, kde sa podobne závislí stretávajú, a teda hrozí, že to nezvládnu. Pokiaľ však majú okolo seba ľudí, ktorým môžu dôverovať, je tam rodina, ktorá im pomáha a je im oporou, tak to môže byť dobré. Môžu si odskúšať, aká je ich vôľa a hlavne to musia robiť pre seba. Mať motiváciu, že si chcú zmeniť život. Ale keď to robia pre niekoho iného, tak v momente, keď sú sami, je to veľmi veľké riziko.
