Lojálny zamestnanec železníc, ktorý celý život miloval svoju prácu hneď po svojej rodine, sa pri liečebnom pobyte v nemocnici v Žiline potešil, keď sa mu posledné dni polepšilo a chutilo aj jesť. V rodine sa nádejali sa, že tohtoročné vianočné sviatky strávi s nimi taký, akého ho poznali – veselý, múdry, usmievavý, láskyplný. Vladimír sa tešil, že aj tento rok mu obľúbenú vianočnú kapustnicu na tanier naloží milovaná dcérka. Žiaľ, u Kondrkovcov zostane jeden tanier pri vianočnom stole už navždy prázdny a miesto pri stole, za ktorým mal sedieť láskavý otec, muž aj dedko, zostane osirelé.
Pre železničiarsku rodinu Kondrkovcov zo Žiliny boli vždy Vianoce slávnosťou: „Užívali sme si jeden druhého, najviac som sa vždy tešila na ockovu spoločnosť. On rozdával lásku a radosť celý rok, ale na Vianoce si užíval. Veľmi sa tešil, že sme spolu, boli s maminou spolu 54 rokov a celý život sa neoslovovali krstnými menami, ale „miláčik“. Takíto muži ako bol môj ocko, sa už nerodia,“ utiera si slzy železničiarka Vladimíra (49). Lásku k uniforme zdedila práve po svojom otcovi, ktorý prežil ako lojálny zamestnanec železníc pri koľajniciach štyridsať rokov.