Preňho to však nebola robota, ale celoživotná láska ku vlakom, preto až do dôchodku chodil do práce s takou radosťou, že uniformy očarili aj jeho dcéru Vlaďku. Susedia v mestskej časti Žiliny v Považskom Chlmci si ho nepamätajú len ako obetavého dôchodcu, ktorý spoločne s manželkou Evou (75) spieval v miestnom súbore a hrával futbal, až kým neochorel, ale aj ako stonásobného darcu krvi. Vzácnu tekutinu sám posledné týždne potreboval ako soľ, ale aj napriek obrovskej snahe lekárov mala demencia veľmi rýchly priebeh. „Stačil jediný rok choroby a zmenil sa na malé dieťa, boli sme s ním každý deň,“ s plačom spomína vdova Eva (75), ktorá 5. novembra stratila muža svojho života.
O obetavom rušňovodičovi, ktorému prišlo na pohreb množstvo ľudí a bývalých rušňovodičov „štrekárov“, hovorí ako o mužovi svojho života aj dcérka Vlaďka: „Takého muža nikdy nestretnem, nehádal sa, bol plný lásky a dobra. Najkrajší deň v roku sa nám zmenil na najhorší, už teraz vieme, že nás čakajú pri štedrovečernom stole slzy. Ľudia hovoria, že čas zhojí rany, ale nám ostane v srdci jazva už navždy. Jeho miesto pri stole na Vianoce bude osirelé,“ smutne opisuje Vlaďka tohtoročné Vianoce. A hoci Vladimírovi osud doprial dožiť sa aj pravnúčatka Vanessky (6), posledné týždne života strávil v nemocnici: „Chcel zomrieť radšej v nemocnici. Chodila som za ním každý deň, pred nočnou, po nočnej, pred dennou, aj cez voľno. Bola som strašne unavená, ale neľutujem ani jedinú minútu, čo som s ním bola.“ Smutné Vianoce tak tento rok v Považskom Chlmci bude prežívať nielen vdova Eva (75) s dcérou Vlaďkou (49), ale aj vnučka Katka (27) s najmenšou Vladimírovou pravnučkou a, ako hovorieval, princeznou Vanesskou (6).
