Jazdili v jeho kabriolete značky Ford s rádiom zapnutým na plné pecky, chodili na prechádzky po pláži, hrali pinball a basketbal, o tretej ráno navštívili okresnú väznicu a bez prestania sa rozprávali. "Robili sme všetko," povedal Gardner. "Na čokoľvek si spomeniete, to sme robili," dodal. A jediné, čo používal, aby zostal pri vedomí, bola Coca Cola, hlasná hudba a pravidelné teplé a studené sprchy. Jeho dvaja spolužiaci mu tiež každých šesť hodín robili súbor testov na posúdenie jeho duševného stavu.
Posledné noci mal Gardner výkyvy nálad, stratu pamäti, nezrozumiteľnú reč a paranoju. Mal problémy s koordináciou a mal problém prejsť číslo 65, keď ho požiadali, aby napočítal do 100. Ale 8. januára 1964, po 11 dňoch a 25 minútach (alebo 264 hodinách), to dokázal; zostal pri vedomí dlhšie ako ktokoľvek iný. Získal tiež prvé miesto na vedeckom veľtrhu a celoživotnú slávu.
Tínedžer okamžite prespal 14 hodín a 46 minút na pozorovaní v nemocnici. Gardner povedal: "Pamätám si, že keď som sa zobudil, bol som mrzutý, ale nie viac ako normálny človek." Nasledujúcu noc spal približne 10 a pol hodiny, ale potom sa jeho spánkový režim v podstate vrátil do normálu. Jeho myseľ však nie. Skenovanie mozgu neskôr odhalilo, že niektoré časti jeho mozgu spali a iné boli bdelé.
To možno vysvetľuje, prečo počas experimentu nezomrel, ale ďalej bojoval s vážnou nespavosťou a potom od roku 2000 takmer "prestal spať". "Nemohol som spať," povedal. "Ležal som v posteli päť, šesť hodín, spal som možno 15 minút a znova som sa zobudil. Myslím, že to bola akási karmická odplata za to, že moje telo si povedalo: 'Dobre, kamarát, 11 dní bez spánku, keď dobre vieš, že ho potrebuješ, no tak si to vyskúšajme'. Bol som hrozný. Všetko ma rozčuľovalo. Bolo to ako pokračovanie toho, čo som robil pred 50 rokmi," dodal. Odvtedy sa situácia našťastie mierne zlepšila, ale Gardner, ktorý má teraz 78 rokov, má stále problém spať viac ako šesť hodín denne.
