Maestro neskrýval ani nekonečný smútok z odchodu kolegov do večného nebeského angažmán. „Poviem vám, v tých chvíľach mi je strašne smutno. Je tam napríklad scéna, kde je nás trebárs deväť, no živý som už len ja. Generácia desať rokov nižšie po mne, to už je všetko preč. Taký je život, nič sa nedá robiť. Preto ich sledujem aspoň v televízii a som šťastný, že som s nimi hoci len takýmto spôsobom,“ povedal nezabudnuteľný herec.
Ako jeden z mála sa môže pochváliť, že jeho majstrovstvo na VŠMU cibrili pedagógovia Ján Borodáč, Oľga Borodáčová, Gustáv Valach a Július Pántik. Nad niektorými hercami súčasnej generácie, naopak, krúti hlavou. „Možno sa teraz viacerí mladí herci urazia, ale mnohí z nich si hádam ani nezaslúžili toľko príležitostí, koľko ich dostali. A hneď sa cítia a správajú ako veľké hviezdy. K hercovi neodmysliteľne patrí jedna veľká cnosť, skromnosť. Všetci velikáni, výrazné umelecké osobnosti, si to uvedomujú. Čím väčší je herec, tým je normálnejší, pokornejší a skromnejší ako človek. Asi je to tvrdý pohľad, však?“ spýtal sa rečnícky.
O hercoch, ktorí veľa talentu nepobrali, hovoriť odmietol. No keď prišla reč na ozajstných majstrov, vyhŕkli z neho dve mená. „Ako osobnosť sa správal napríklad Marián Geišberg alebo Janko Kroner,“ zhodnotil.
Čo odkazuje Slovákom? Čítajte ďalej →
