„Ostala ležiaca, nevládala sa ani na bruško pretočiť a nevnímala okolie. Dokonca ani vtedy nereagovala, keď sa udrela. Začali sme rehabilitáciu, Katka sa znovu naučila sedieť, chodiť. Rukami už dokáže spojiť lego, odhryzne si sama z rožka, napije sa. Pred záchvatmi vedela krásne jesť sama lyžičkou, na túto úroveň sme sa ešte nedostali, ale veríme, že onedlho už dokáže aj to. Genetickým vyšetrením sa zistilo, že Katka má mutáciu génu PCDH19, čo spôsobuje epileptické záchvaty a autistické črty,“ tichým hlasom odkryje Katka diagnózy.
„Najviac nám robí starosti, že si Katka búcha hlavičku o zem, keď sa hnevá. Istý čas nosila prilbu pre bábätká, bola samá hrča, modrina. Na prechádzke nesmieme zmeniť trasu. Od leta trénujeme chôdzu za ruku, bez kočíka a už si necítim chrbát a ramená. Katka si každých pár metrov sadne a vzápätí sa rozbehne opačným smerom. Ani jeden nemajú zmysel pre nebezpečenstvo, pokojne vbehnú na cestu. Navyše Katka neznesie ohradené priestory a do budovy, ktorú nepozná, kam sa nechodí hrať, je takmer nemožné ju dostať. Vladko miluje detské ihriská a herničky, Katka ich naopak neznáša. Nedá sa nám s ňou ísť na nákup, na návštevu ani na úrady. A väčšinu času som s nimi ja – čiže sú na mňa dvaja. Musím byť prakticky neustále v strehu, cítim, že som ustavične v strese,“ opisuje mamina.
To však nie je všetko. „Ďalšou nemilou záležitosťou je, že naše dve deti systematicky demolujú celý dom. Katka už stihla vylámať dvierka na kuchynskej linke aj v obývačke. Vladko zas ľúbi odtŕhať tesnenia z dverí a všetko obhrýza. Raz Katka v hneve búchala hlavičkou do dverí tak silno, že ich vykrivila a chúďa Vladko sa nevedel dostať von. Musela som vziať skrutkovač a odskrutkovať kovanie na zárubni. Z okien máme vymontované kľučky a deti nás nesmú vidieť pri otváraní. Detské poistky na skrinky sú slabé, všetky zlomili,“ opisuje Katka život s autistickými deťmi na rovinu. Napriek tomu, že je s deťmi sama, keďže Vlado musí chodiť do roboty, chce pomôcť aj iným.
