Keď bolo po všetkom, ocitol sa v snehovom zajatí. „Spomenul som si, ako nám hovorili, že v takýchto prípadoch vieme určiť, kde je zem, pomocou slín. Tak som vypľul slinu a stekala dole bradou smerom k zemi. Snažil som sa vyhrabať, ale beznádejne. Bolo to ako betón,“ vysvetľuje Otto.
Zachránila ho neuveriteľná súhra náhod, cez ústa mal šál, takže sa mu sneh nedostal do úst, a pred sebou smriečok. „Stratil som vedomie, vďaka čomu som pod snehom prežil. Vtedy človek potrebuje menej kyslíka,“ vysvetľuje. Pod snehom bol približne dve hodiny, nachádzal sa pod vrstvou 2,5 metra snehu. Našiel ho pes Udo a z bezvedomia sa prebral po piatich hodinách.
„Ušiel som hrobárovi z lopaty. Stratil som však priateľov. Dvoch z nich Tibora Kočiho a Juraja Turi Nagya našli až v máji, keď sa sneh roztopil. Okrem toho, že som si zahryzol do prsta, som vyviazol bez zranení. Ani len prechladnutý som nebol,“ uzatvára Otto. Ani jeden z nich však na hory nezanevrel. Dušan aj Otto boli viackrát aj na osudnom mieste. Každý rok sa aj s ďalšími spolužiakmi stretávajú v škole a uctia si pamiatku svojich zosnulých priateľov.
