Blíži sa Valentín. Oslavujete nejako špeciálne tento sviatok?
Roman: Neoslavujem Valentína, lebo je to sviatok zamilovaných. Keď je človek zamilovaný, dokáže naozaj divy.
Petra: Ty si zamilovaný každý deň.
Roman: Vedel som, že bude nejaká reakcia. (smiech) Prečo by sme sa mali mať radi iba jeden deň v roku?
Veď aj taká krásna vec, ako je láska, môže mať svoj sviatok... Takže ani kytička alebo bozk?
Petra: My to zažívame každý deň v rôznych odtieňoch. Je krásne, že má láska svoj sviatok, ale môžeme si ju prejavovať stále, nie len na Valentína.
Roman: Súhlasím s tebou. Na druhej strane si láska zaslúži mať svoj deň v roku.
Ako ste sa zoznámili?
Roman: Bolo to v Austrálii. Musel som vycestovať von, aby som si našiel ženu. Nikto mi tam nerozumel, len ona. (smiech) Odišiel som tam v zrelom veku na dva mesiace, že sa naučím po anglicky, a zostal som tam rok. Kamarátil som sa tam so Slovenkami, ktoré ma poznali, a chodievali sme spolu na rôzne párty. No a potom tam bola jedna Češka, ktorá ma nepoznala a bola úplne iná ako ostatné. Tak som si povedal, že ma bude ľúbiť celý život. (smiech)
Bola to láska na prvý pohľad?
Petra: Nedá sa povedať, že by to bola láska na prvý pohľad. Začalo medzi nami vznikať priateľstvo, hlbší vzťah. Spoznávali sme to, akí sme, a to nás k sebe priťahovalo.
Aké bolo vaše prvé rande?
Roman: Chodievali sme po večeroch do klubu, kde sme sa rozprávali aj celú noc. Peťa bola ochotná počúvať tie moje výlevy. Vtedy som si povedal, aká je super, že ma vydrží počúvať. (smiech)
Petra: Bol to jediný bar, kde nehrala hlasná hudba a mohli sme sa rozprávať, pretože to obaja milujeme. Prvé rande, kde došlo k zblíženiu, bolo, že sme jeden deň prekecali až do rána. Vyšli sme von a práve prichádzal autobus, ktorý išiel na pláž. Romana som sa spýtala, či už niekedy v Sydney videl východ slnka na pláži. Povedal, že nie, chytil ma za ruku a naskočili sme do autobusu. Keď sme prišli na miesto, vyliezli sme na skalu, že uvidíme nádherný východ slnka, ale bolo zamračené. Nič sme nevideli a v tú chvíľu nám to došlo…
Roman: Áno. Tam prišlo k prvej puse.
Je vaša láska po 24 rokoch stále silnejšia? Alebo boli aj ťažšie chvíle?
Roman: Láska je, samozrejme, iná, lebo už máme aj plody našej lásky - štyri deti.
Petra: Keď človek starne, vníma všetky veci v širších súvislostiach. Láska je vtedy uvedomelejšia. Keď sme boli mladí, bolo to pobláznenie, sloboda, boli sme bezdetní, tak v tom bola taká ľahkosť. Nedávno som si však uvedomila, že si to isté môžeme dať aj so štyrmi deťmi. Nie je to o veku, ale o tom, že si to uvedomíte, každý deň pripomeniete a dáte si to. Potom to tak už máte stále. A k tým ťažším chvíľam... Je úplne prirodzené, že aj také sú.
Viete sa aj pohádať?
Roman: Sme úplne normálni manželia, ktorí sa občas pohádajú. Nerád sa však hádam pred deťmi, pretože ich chcem ušetriť zbytočných stresov. Ale na druhej strane obaja vieme, že aj to patrí k životu. Nech vidia, ako sa ich rodičia vedia pohádať, ale aj udobriť.
Existuje podľa vás nejaký recept na šťastné manželstvo?
Petra: Uvedomovať si sám seba. To, kto som, z čoho vychádzam, moju esenciu a radosť - tým pádom nemám tendenciu toho druhého meniť.
Roman: Samozrejme, že neexistuje jeden overený recept, ale podľa mňa šťastné manželstvo udržuje veľa spoločných zážitkov.
