Nepekná spomienka. Násilie na deťoch Arichteva neschvaľuje a netreba podľa nej ani žiadne "výchovné" rany. Utvrdila ju v tom vlastná skúsenosť, na ktorú doteraz nerada spomína. "Za ten čas som ale zažila veľa vypätých situácií, keď mi naozaj striekali nervy. A vždy som sa udržala. Okrem jediného razu, keď som syna udrela pyžamom a jemu zostali na p*deli také tie cvočky. Mal asi rok a pol a musím povedať, že odvtedy som to neurobila. A som pevne presvedčená, že tá ruka mi už neuletí. Pretože pohľad toho môjho dieťaťa, tak malého... Ja som pre neho tá mamička, to bezpečie a všetko, a teraz som mu spôsobila bolesť. Ten jeho pohľad bol taký strašný, že ho mám dodnes pred očami," priznala bolestne herečka. pre Lifee.cz.
Každému rodičovi sa už stalo, že ich dieťa neposlúcha na slovo a je schopné spraviť scénu v obchode, na ulici či v čakárni u lekára. Podobné situácie sa stali aj Veronike, tá sa však snaží riešiť veci s chladnou hlavou. "Ja nie som psychológ, asi je na to množstvo iných metód. Ale čo mne sa najviac osvedčilo, je nerobiť nič. Ak to je niekde na ulici medzi autami, tak ho tam samozrejme nenechám ležať, ale ak to je nejaké bezpečné miesto... Mne nikdy nepomohlo, že by som mu v tej chvíli niečo vysvetľovala. Keď má 'hysterák' alebo je strašne naštvaný, že by som mu začala tú situáciu vysvetľovať. Ja ho napríklad len objímem, čo veľakrát ani nechce, alebo mu poviem, že som tu a že keď ma bude potrebovať, tak nech za mnou príde. A postavím o dva-tri metre ďalej. Alebo, keď sa to stane doma, tak mu poviem: 'Luko, idem do kuchyne. Keď budeš potrebovať, som tam'," vysvetlila rodičovskú metódu Arichteva.
