Prečo ste vlastne na ten konkurz išli?
Konal sa v trnavskom divadle a ja divadlo milujem. Chodieval som tam veľmi často a na ten konkurz som išiel len preto, že to bola jediná možnosť, ako sa postaviť v divadle na javisko. Chcel som zažiť aspoň minútku to, čo cítia tí herci, chcel som vidieť zákulisie a to, ako vyzerá divadlo z javiska. Naplno som si to užil, išiel som sa tam zblázniť a za tri dni mi zavolali, že ma berú.
Čo vás najviac teší a čo vás, naopak, vie zarmútiť?
Dokážem si navodzovať situácie, keď nechávam cez seba prechádzať úsmev. Normálne privriem oči a naimitujem si úsmev. Nemusí prísť žiadna situácia, vyrobím si ju sám. Len nechám, aby úsmev pozdravil moju dušu a orgány. A to, prosím, nie som žiadny ezoterik. (smiech) No a s takto ukrytým úsmevom vykročím na ulicu. Ale z čoho mi je tak trošku smutno, je, že sa navzájom od seba všetci vzďaľujeme, polarizujeme a štiepime sa na tábory. Závidíme si a neprajeme, toto mi naozaj nerobí dobre. Veľmi by som si želal, aby sa to zmenilo.
Ako si užívate úlohu trojnásobného dedka? Rozmaznávate vašich vnukov?
Ešte sa na to len chystám, pretože sú maličkí. Nie som zatiaľ dedko, ktorý má celý deň voľný a môže s nimi chodiť do lesa alebo strúhať z dreva koníka. Na toto ešte čas nemám, lebo som stále pomerne aktívny človek a venujem sa práci. Ale tá chvíľa príde. Chcem byť dedko, ktorý nielen rozmaznáva, ale ich aj niečo naučí, aby keď tu raz nebudem, mali na čo spomínať. Babka nech robí buchty a rozmaznáva ich a ja ich budem učiť robiť so sekerkou a dávať im rady ako mojim deťom.
Máte ešte nejaký nesplnený sen, ktorý by ste si rád splnili?
Nie, chvalabohu, nemám. Aj keby som mal, splnilo sa mi toho tak vrchovato, aj to, čo som neočakával a o čo som nebesá neprosil. Naozaj som so svojím životom veľmi spokojný. Keď budem starý, tak budem môcť povedať, že to bola jazda, ktorá stála za to.
