Ako zareagovala vaša rodina, že poletíte do vesmíru?
- V prvom rade boli pyšní, pretože takáto príležitosť sa vyskytne tak raz za sto rokov. Boli tam, samozrejme, aj obavy, pretože dovtedy sme o vesmírnej stanici Mir počuli väčšinou len v súvislosti s technickými poruchami. Ale keď som absolvoval prípravu a zistil som, že je to bezpečné, tak sa tie obavy rozplynuli. Manželka navyše absolvovala tú prípravu so mnou, žili sme spolu v Hviezdnom mestečku. Tá sa tiež potom prestala báť a nakoniec mi závidela a keby mohla, letela by so mnou.
Čo ste si zobrali so sebou zo Zeme do vesmíru?
- Je tradícia, že kozmonaut dostane niečo od rodiny, ako talizman, ktorý by ho mal ochraňovať. Ale čo to bude, som sa dozvedel až na poslednú chvíľu, keď mi dali do rúk malého plyšového psíka. Čo sa týka ostatných vecí, kozmonaut nemá veľa možností, má 1,5 kg vecí, ktoré si môže zobrať. V mojom prípade to boli vlajka Slovenska, ktorá visela za mnou, keď bola videokonferencia, vlajka môjho leteckého bojového útvaru, fotografia rodiny, špeciálne obálky, ktoré boli na palube opečiatkované a podpísané posádkou. Samozrejme, mali sme so sebou aj zubnú pastu, kefku. Použité oblečenie, ktoré sme mali, sa dávalo do vriec a potom, keď doletí nákladná loď, ktorá dovezie potraviny, čisté oblečenie, táto loď sa naloží týmto odpadom a pošle sa na Zem. Tam sa to však nedostane, pri vstupe do atmosféry trením vzniká vysoká teplota, takže ten odpad sa spáli.
Vraj sa vám však podarilo prepašovať na palubu borovičku...
- Už je to premlčané, takže to môžem už priznať. V rámci ‚psychogieny aromaterapie‘, keď sa to tam otvorilo, chalani pookriali. Mali sme pocit, že sa prechádzame v borovicovom háji. Ja som ju nepil, lebo moje experimenty boli spojené s odberom krvi a ako by to vyzeralo, keby v krvi, ktorú som doviezol na Zem, bol alkohol. Ostatní ju ochutnali, ale to mali na dlho, symbolicky po kvapkách.
