Deportácie Čečencov a Ingušov sprevádzalo množstvo incidentov a hromadná likvidácia civilného obyvateľstva. Za najväčší masaker sa považuje zabitie viac ako 700 ľudí v horskej dedine Chajbach 27. februára 1944. Obyvateľov neschopných transportu, teda chorých a starých, nahnali do stajne a zaživa upálili. Násilné vysídľovanie prebiehalo dva týždne, do 9. marca. Počas neho deportovali v 180 transportoch najmä do Kazachstanu a Kirgizska viac ako 493.000 Čečencov a Ingušov a ich republika zanikla.
Vysídlení ľudia putovali takmer mesiac vo vagónoch na prepravu dobytka do strednej Ázie respektíve na Sibír. Vo vagónoch boli katastrofálne podmienky. Desaťtisíce ľudí, najmä deti a starci, zomreli po ceste od hladu, chladu i na rôzne choroby a infekcie.
Deportovaní obyvatelia sa mohli vrátiť do svojej domoviny až v roku 1957 na základe spoločného výnosu Prezídia Najvyšších sovietov ZSSR a Ruskej federácie z 9. januára 1957, ktoré zrušilo vysťahovanie Čečencov a Ingušov a obnovilo Čečensko-Ingušskú autonómnu republiku.
