Jednou z foriem Stalinových represií v Sovietskom zväze sa stali deportácie národov s cieľom upevniť totalitný režim a zastrašiť občanov. Násilnému hromadnému vysídľovaniu boli vystavené mnohé národy, medzi nimi napríklad povolžskí Nemci, Fíni, Kalmyci, Karačajevci, krymskí Tatári a príslušníci mnohých ďalších národov.
Len na jar a v lete sa vrátilo okolo 140.000 Čečencov a Ingušov, avšak ich domy medzi tým obsadili presídlení Rusi a obyvatelia iných národov Sovietskeho zväzu. Keďže navrátilci chceli bývať v domoch, v ktorých bývali pred násilným vysťahovaním, neraz dochádzalo k rôznym potýčkam.
Na svoju rehabilitáciu museli príslušníci vysídlených národov čakať prakticky až do dokonca roku 1989. Najvyšší soviet Sovietskeho zväzu prijal totiž 14. novembra 1989 Deklaráciu o rehabilitácii prenasledovaných národov, ktorou potvrdil nezákonnosť a zločinnosť represívnych zákonov proti národom, ktoré boli vystavené násilnému vysídľovaniu. Podobnú rezolúciu prijal Najvyšší soviet Ruskej federácie 26. apríla 1991.
