Chystáte turné na Slovensku aj v Čechách. Muž s vami teda pôjde ako hudobník, beriete so sebou aj dcéry, ako to robí napríklad Pink?
Inak Pink absolútne milujem, pretože je pre mňa symbol ženy a speváčky. Vnímam veľmi veľa paralelných vecí cez jej dlhú kariéru, cez to všetko neustále meniace sa a hlavne je to obrovská bojovníčka. Páči sa mi hlavne tá jej autenticita, ktorá s ňou zostala. Môj muž so mnou hrá a je to človek, ktorý dáva dokopy celú kapelu. Pracuje ako hudobný producent s mnohými umelcami aj v Británii, dlhoročne napríklad so speváčkou skupiny Moloko Róisín Murphy, s ktorou je teraz na turné. Tým, že sú naše deti už staršie, uvažujem nad tým, že ich asi zoberieme so sebou. Budem musieť vziať aj mamu alebo niekoho, kto nám pomôže a postará sa, keď my budeme pracovať. Je to pre mňa vzácne, že dcéry môžu s nami cestovať po Slovensku, vidieť nové veci. I keď život na turné nie je jednoduchý. Musíte mať disciplínu. Milujú Slovensko a chcem, aby videli aj niečo iné, nielen Bratislavu a dom mojej mamy v Banskej Štiavnici.
Keď ste na Slovensku sama, dokáže vás muž plnohodnotne zastúpiť?
Musím povedať, že môj muž je v tomto veľmi dobrý. Keď sa nám narodila prvá dcéra Matilda, tak už mal naštudované všetky knihy a bol pripravený byť otcom viac než ja mamou. Je pre mňa veľkou istotou. Vždy mi povie, aby som nič neriešila a išla. Samozrejme, že ako každá mama riešim, aby deti boli pripravené na všetky povinnosti, krúžky a na to, čo ich cez týždeň čaká, aby bolo nakúpené a aby nikto nestrádal počas toho, keď budem preč. Takže zatvoriť dvere predtým, než niekam odídem, je ťažké, ale môžem sa naňho vo všetkom spoľahnúť. Všetko, samozrejme, robí po svojom, ale vždy mi povie, aby som sa nestarala, dôležité je, že to prežijú. (smiech)
S rodinou žijete 10 rokov v Londýne. Plánujete tam aj zostať?
Je to zložité, vlastne nemám pocit, že som odišla. Som síce v Londýne od roku 2005, ale domov chodím niekoľkokrát do mesiaca. Ten vzťah s Londýnom sa stále mení. Sú dni, keď mi tam je dobre, užívam si anonymitu a to, že môžem žiť taký obyčajnejší život so svojimi deťmi, že ich tam nikto nepozná, a to je fajn. Na druhej strane mi chýba to puto, rodina... Cítim, že aj moji rodičia majú pocit, že roky utekajú a kontakt s vnúčatami nie je taký intenzívny, ako by si priali. Takisto ma niekedy mrzí, že nestíham všetky jubileá rodinných príslušníkov a dôležité míľniky v ich životoch. Nehovorím, že sa na Slovensko nevrátim, ale v Londýne máme štúdio a deti tu chodia do školy. No človek nikdy nevie.
Čo sa vám páči viac na Londýne než na Slovensku?
Tá najväčšia vec je pre mňa asi anonymita. Páči sa mi tá diverzita a to, že tam žije veľmi veľa ľudí z rôznych krajín. Londýn je veľkomesto, ale zároveň sa tam človek necíti úplne stratený. Je to veľmi zelené mesto a ľahko sa z neho dostanete do prírody, je tam veľa galérií, výstav a koncertov, stále sa tam niečo deje. Naozaj to tam kultúrne žije a stále je tam čo robiť.