Vychádza vám nový album Obyčajnosti. Obyčajný však asi nebude...
Vyšlo to z rozhovoru s mojou kamarátkou, keď sme si hovorili, že ľudia v životoch hľadajú úžasné a veľkolepé veci a túžia po superlatívoch. Niekedy mám pocit, že nám unikajú tie obyčajné chvíle, ktoré sú pre mňa v živote najzásadnejšie, pretože vtedy som najšťastnejšia. Sú to chvíle s mojou rodinou alebo pri tvorbe v štúdiu, s deťmi na záhrade. Vážim si ich s odstupom času a vyšším vekom viac než tie superlatívy.
Piesne si píšete sama. Kto sa na albume ešte podieľal?
Vznikol vlastne formou denníka. Najprv som si hovorila, že by to bol denník cestovateľa... Chodila by som po rôznych miestach a vytvorila by som si taký koncept. Potom prišiel covid, všetko sa zavrelo, zostala som sedieť doma, a keď všetci zaspali, začala som písať. Myslím si, že som napísala dosť materiálu aj na dva albumy.
Ste dvojnásobnou mamou. Musíte si teda nájsť čas sama pre seba, aby ste dokázali tvoriť?
Áno, mám to presne tak. Myslím si, že je veľmi ťažké kombinovať veci, napríklad, keď idem hrať koncert, neviem byť v zákulisí mama a starať sa o to, či deti jedli a sú v pohode, a potom hneď vyjsť na pódium. To je pre mňa veľmi ťažké a môj mozog toto rozdelenie funkcií len ťažko spracúva. Mám rada, keď mám svoj kľud, ale musím mať aj pocit istoty, že deti sú už na poriadku a môžem tvoriť. To je pre mňa veľmi dôležitá vec.
Kde najradšej tvoríte, doma vo svojej bubline alebo chodievate ako mnoho hudobníkov niekam na chatu?
Je mi to v podstate jedno a myslím si, že je to o nastavení. Som spoluautorkou niektorých pesničiek skupiny Para, ktorá vydáva tiež nový album, na ktorom som sa podieľala aj producentsky. Ten sa tvoril všelijako, aj na chalupách a stretávali sme sa kade-tade. Čo sa týka mojich vecí, potrebujem si ich najprv prejsť sama so sebou a napísať pesničky v pokoji, kým ich prezentujem kapele a ďalším ľuďom.