Predtým, ako sa objavilo očkovanie, bola detská obrna nočnou morou rodičov. V USA vrcholila v 50. rokoch. Len v roku 1952 na jej následky ochrnulo úplne alebo čiastočne 21-tisíc amerických detí. Ich jedinou záchranou boli železné pľúca - kovový valec s mechanickou membránou, ktorý vytváral tlak a podtlak a „dýchal“ tak namiesto nich.
V roku 1952 sa nakazil aj Paul Alexander. Hýbať mohol len hlavou, krkom a ústami. Kvôli ochrnutiu hrudných svalov a bránice už nedokázal dýchať sám. Viac ako sedem desaťročí tak bol odkázaný na železné pľúca. Opustiť ich mohol najviac na dve až tri minúty - aj na to sa najprv musel naučiť špeciálne techniky, ako dostať do pľúc veľké množstvo vzduchu bez pomoci dýchacích svalov.
Rok a pol strávil v nemocnici, potom ho aj so železnými pľúcami previezli domov. Jeho rodičia na to museli prenajať špeciálne auto a generátor. To bol však len začiatok. Napriek svojim fyzickým obmedzeniam však toho dokázal veľmi veľa - bol publikujúcim autorom, právnikom a vášnivým cestovateľom.
Celý svet si pamätá na jeho kladný prístup k životu a úsmev. Jeho príbeh sa rozšíril široko-ďaleko a pozitívne ovplyvnil ľudí na celom svete. „Paul bol neuveriteľným vzorom, ktorý si budeme pamätať,“ povedal Christopher Ulmer, aktivista za práva osôb so zdravotným postihnutím.
Rodičia museli čeliť vážnej diagnóze nenarodeného dieťatka:
Napísal pamäti
Paul vďaka svojmu odhodlaniu dosiahol množstvo pozoruhodných úspechov. Vo veku 21 rokov sa stal prvým človekom, ktorý ukončil strednú školu v Dallase bez toho, aby sa osobne zúčastnil na vyučovaní. Po mnohých ťažkostiach s univerzitnou administratívou ho prijali na Southern Methodist University v Dallase a potom sa dostal na Právnickú fakultu Texaskej univerzity v Austine.
Splnil sa mu sen a stal sa súdnym advokátom. Klientov na súde zastupoval na upravenom invalidnom vozíku, ktorý držal jeho ochrnuté telo vo vzpriamenej polohe. Napísal 155-stranové memoáre. Trvalo mu to osem rokov. Slová vyťukával na klávesnici paličkou, ktorú držal v ústach.
Prežil oboch svojich rodičov, brata a dokonca aj svoje pôvodné železné pľúca, z ktorých v roku 2015 začal unikať vzduch a vyžiadali si opravu. Tvrdil, že je so svojím životom spokojný. „Bez ohľadu na to, odkiaľ ste alebo aká je vaša minulosť alebo výzvy, ktorým by ste mohli čeliť, môžete skutočne urobiť čokoľvek. Musíte sa k tomu odhodlať a tvrdo pracovať,“ povedal v jednom zo svojich posledných rozhovorov. „Môj príbeh je príkladom toho, prečo vaša minulosť alebo dokonca zdravotné postihnutie nemusí definovať vašu budúcnosť,“ dodal.
Paul nikdy nedovolil, aby mu prístroj bránil v tom, čo chcel dosiahnuť. Cestoval lietadlom, plavil sa po oceáne, ocitol sa aj v striptízovom klube. Počas štúdia na univerzite spoznal Claire, s ktorou sa zasnúbil. Jej rodičia však boli proti sobášu. V neskoršom živote si vybudoval blízky vzťah s Kathy Gaines, ktorá sa stala jeho opatrovateľkou. Podľa jeho slov bola jeho rukami a nohami. Pred jeho smrťou ho uznala Guinnessova kniha rekordov ako človeka, ktorý strávil v železných pľúcach najdlhší čas.
Železné pľúca
- Neinvazívny podtlakový ventilátor
- Umelé udržiavanie dýchania počas akútnej infekcie detskou obrnou
- Prvýkrát sa použili v 20. rokoch 20. storočia
- Vytvárajú tlak na pľúca, ktoré sa rozťahujú a sťahujú
- Vo väčšine prípadov sa používali len jeden alebo dva týždne
- Niektorí pacienti, ktorí prežili obrnu s trvalým ochrnutím dýchacích ciest, ich používali dlhodobo
- Sú už zastarané, nahradili ich moderné respirátory
