„Hovoriť o téme núteného odchodu z domu je pre mňa náročné. Nerád by som uškodil rodičom, ktorí žijú v okupovanom Donecku. Poslednýkrát som bol doma v roku 2016 pozrieť sa, v akom stave je môj dom a navštíviť rodičov, ktorých som nevidel od roku 2020 a veľmi mi chýbajú. V meste, ktoré si pamätám ako krásne a čisté, sa darilo futbalu, v najlepších časoch v rámci neho fungovali tri mužstvá - Šachtar, Olimpik a Metalurg. Dve z nich dnes už nie sú na futbalovej mape sveta,” podotkol. Keď opustil región, v ktorom vyrastal, pôsobil v Sumách, Kyjeve, Poltave, vo Ľvove aj v Odese a priznal, že v zahraničí už hrať neplánoval. Mal 30 rokov a pomaly premýšľal, čo bude robiť po kariére, lenže plány mu druhýkrát zmenila vojna.
Slovenský štart v 4. lige
„S mojím vtedajším mužstvom (LNZ Čerkasy) sme boli akurát na sústredení v Turecku, keď sa začali tie udalosti. Mali sme niekoľko možností - zostať v Turecku alebo sa cez Poľsko vrátiť na Ukrajinu. Ja som zostal v Turecku, kde za mnou prišla žena so synom a čakal som na ponuky. Keďže bol apríl, súťaže v jednotlivých krajinách už boli rozbehnuté a ja som dovtedy nehral v zahraničí, logicky som veľa ponúk nedostal,“ prezradil. Jedna však napokon predsa len prišla. Oleksandr sa upísal štvrtoligovému Medzevu.
„Bola to ponuka na dva mesiace s tým, že sa môžem udržiavať vo forme a hrať zápasy. Vzal som to. Dvakrát týždenne som trénoval v Medzeve, ďalšie dni s treťoligovou Sláviou TU. Neskôr som upútal pozornosť Košíc, kde som bol najprv na skúške a neskôr som podpísal s klubom kontrakt. V Medzeve mi veľmi pomohli z ľudskej aj profesionálnej stránky a dodnes som im vďačný,“ usmial sa Ukrajinec.
