Pomlčka, ktorá oddeľuje, je typograficky dlhšia ( – ) a píšeme ju s medzerami z oboch strán. Nesprávne býva zapísaná síce ako typograficky dlhšia, ale bez medzier z oboch strán.
Využitie pomlčky definujú aj Pravidlá slovenského pravopisu. Používame ju napríklad v takýchto prípadoch:
- Vo vete s menným prísudkom namiesto sponového slovesa – ide o príslovia, heslá, nadpisy či nápisy a podobne. Napríklad: staroba – choroba; zdravie – najcennejšie bohatstvo.
- Pri dôraznom označení, po ktorom nasleduje niečo nečakané, prekvapivé, mimoriadne. Napríklad: Kto nepozná Tatry – nepozná Slovensko.
- Pred samostatnou vetou, ktorá vysvetľuje predchádzajúci výklad. Napríklad: Voda je dôležitý prvok v našom tele – bez nej by sme neprežili.
- Pri oddeľovaní vsuviek – môže ísť o slová, spojenia slov, celé vety, zriedka i súvetia. Napríklad: Neviem si to – prirodzene – ani predstaviť.
- Pomlčkou môžeme oddeliť aj priamu reč. Napríklad: Plánuješ ísť? – Plánujem. (Je to rovnaký tvar ako: "Plánuješ ísť?" "Plánujem.")
- Ako označenie rozpätia – časového, miestneho... Napríklad: 1989 – 2029, strana 15 – 46, Bratislava – Košice.
