Známy „Béďo“, pred ktorým sa skláňali umelecké autority, spočiatku čelil poriadne tvrdej kritike. Keďže Bednárikova milovaná mama Rozália bola režisérkou ochotníckeho divadla, k svojej celoživotnej láske pričuchol v útlom detstve aj on. Už ako dieťa sníval o štúdiu divadelnej réžie. Aj keď sa mu tento sen napokon splnil, ani zďaleka nemal vyhraté.
„Začínal som na javisku ako zajačik, kuchár a predstaviteľ iných útlych tvorov. Keď som nabral kilá, pridelili mi charaktery. Hral som čarodejníkov, kráľov veselých aj smutných, čo bolo treba. Aj teraz, keď už študujem herectvo, ma väčšinou obsadzujú do rolí nevážnych,“ priznal ešte počas štúdia, keď sa na neho valila kritika. Uznávaným fenoménom sa stal až ako režisér.
„V skutočnosti mu bolo jedno, či v hľadisku na jeho predstaveniach sedia lekári, alebo opravári, či sú zaľúbení, alebo smutní, chudobní alebo bohatí. Každý jeden bol divák – najdôležitejšia súčasť Bednárikovej premiéry, repríz aj derniéry,“ prezrádza spisovateľka o Bednárikovi, ktorý získal množstvo významných ocenení.