Stvárnil ho tak presvedčivo, že v supermarkete ho takmer zbili. Vo štvrtej sérii sa však už neobjaví. Po tom, ako dostala jeho manželka Danica Haláková v Markíze hodinovú výpoveď, odchádza aj on...
Ešte donedávna ste hrali primátora Reného Soboláka v seriáli Búrlivé víno. Čo sa stalo s vašou postavou?
Všetky dokumenty som skartoval, zjedol som SIM-kartu, prišla si po mňa polícia a odviedli ma v putách. Dostal som sa do väzenia. Ale mal som tú postavu celkom rád, pretože takéto skorumpované figúrky ako bol Sobolák v našom okolí existujú. Teší ma, že spolu s Petranským dostali na frak a divák aspoň v seriáli videl, že spravodlivosť funguje.
To, že ste skončili v seriáli súviselo s tým, že v Markíze dostala začiatkom roka hodinovú výpoveď vaša manželka Danica Haláková (36), ktorá bola autorkou námetu a kreatívnou producentkou?
Myslím si, že nie, pretože sa podpisovali zmluvy na štvrtú sériu a aj mňa sa slušne spýtali, či chcem pokračovať. Nechcel som. Odišla manželka a odišiel som aj ja, čo si myslím, že je logické. Ale nebolo tam žiadne napätie a nebolo to ani o tom, že by mi to Danica zakázala. Rozhodnutie súviselo tak trochu aj so Sobolákom.
Ako?
Ľudia ho vnímali veľmi negatívne. V nákupnom stredisku na mňa zaútočila rómska spoluobčianka. Strašne mi za Soboláka nadávala, hromžila a musel som pred ňou z obchodu zutekať, pretože som si myslel, že ma nakope. Takže sa mi Reného už veľmi hrať nechcelo...
Zahrali ste si aj v ďalších markizáckych seriáloch Chlapi neplačú a Druhý dych. Skončili ste aj v nich?
V seriáli Chlapi neplačú som sa objavil ako inštruktor nevidiacich, ale len asi v štyroch častiach, keď Tomáš Maštalír ako Michal Lanský pri nehode na nejaký čas oslepol. V Druhom dychu ma v prvej sérii poslali do Nemecka, druhú som už nenakrúcal. Ale to nie je o tom, že Markíza by s Halákovcami nechcela spolupracovať, pretože náš syn Adam (13) aj naďalej hrá v seriáli Chlapi neplačú.
Zrejme nesmútite za Búrlivým vínom, keďže už zarezávate v ďalšom manželkinom seriáli - Rok koňa. Odvysiela ho televízia JOJ. Koho si zahráte?
Bohužiaľ, nemôžem sa k seriálu zatiaľ vyjadrovať.
Môžete teda aspoň prezradiť, aký máte pocit z nakrúcania a zo samotného seriálu?
Veľmi sa mi páči, pretože opäť odzrkadľuje realitu každodenného života ľudí na Slovensku a všetko, čo sa okolo nás deje. Každá rodina má svoj príbeh, svoje starosti a radosti, aké prežíva 95 % Slovákov v dnešnej dobe.
Nakrúca sa aj v exteriéroch, v prekrásnej prírode so zvieratami a to je vám veľmi blízke, však?
Pochádzam z južného Slovenska a my sme mali doma fóliovníky aj zvieratá. Netajím, že túžim po malej farme uprostred prírody. A Danica miluje kone...
Pomáhate manželke občas s nápadmi do seriálov?
Skôr to príde tak medzi rečou. Bývame v Limbachu a vedeli sme, čo sa tam deje, keď prišli developéri a začali ničiť vinohrady. Tak som povedal, aby dali tie buldozéry do seriálu, nech ľudia vidia, ako miznú vinohrady. A nielen v Limbachu.
Pošuškáva sa, že vám k seriálovým postavám dopomáha práve vaša žena. Čo na to hovoríte?
Nič. Keď sa jej do seriálu typovo hodím, tak mi postavu dá. Ale napríklad v Zite na krku, ktorý tiež robila, som si nezahral. Do seriálu Druhý dych hľadala chlapčeka a tiež tam neobsadila nášho Adama. Nie je to o tom, že budem hrať vo všetkom, čo robí. To neplatí. Ale keď žijete spolu, je logické, že ťaháte za jeden povraz.
Zlé jazyky hovoria, že niektorým kolegom sa ponúkate, že im vybavíte flek v seriáli prostredníctvom Danice. Je to pravda?
Nikomu som sa neponúkal s niečím takým, to určite nie. Máme mladých kolegov, ktorí skončili školu a prišli do divadla na Novú scénu. Vtedy som navrhol, že sú neopozeraní a či sa na nich nechcú pozrieť. Danica spravila v Markíze konkurz a kamerové skúšky. Nejakých si vybrali, ale to by som nebral ako vybavovanie protekcie. Myslím si, že mladí by mali dostať šancu.
Ste úspešný muzikálový herec a Novej scéne ste verný už 18 rokov. Zažili ste, ako sa hovorí, vzostupy a pády?
Samozrejme, a myslím si, že je to dobré, keď si tým človek prejde. Keď som v roku 1996 nastúpil na Novú scénu, hrali sa tam operety. Vtedy som išiel z jednej úlohy do druhej. Potom však nové vedenie operetu zrušilo. Mali vlastnú koncepciu, v ktorej som až tak nefiguroval. Zrazu som z veľkých postáv padol až na dno. Dostával som úlohy, kde som na javisku nepovedal nič, prípadne jednu vetu. Trvalo to päť rokov.
Kto vám pomohol?
Naspäť ma vytiahol Jozef Bednárik. Nebyť jeho, asi by som sa tej práce vzdal. Uveril mi a išiel som s ním robiť do Nitry Divotvorný hrniec, do divadla Aréna Rocky Horror Show, do bábkového divadla rozprávku Ču Čin Čau. Zvláštne, že na konzervatórium ma prijímal Ivan Matulík, na Novú scénu Karol Čálik a na javisko ma po rokoch vrátil Jozef Bednárik. Ľudia s koncovkou -ik sú pre mňa kľúčoví.
Potrápili vás v tom čase depresie?
Ani nie, spätne som za to obdobie veľmi vďačný. Padol som a znova som si to musel vyšliapať hore, aby si ma kolegovia všimli. Ako sa hovorí, nie je hanba padnúť, hanba je zostať ležať. Človek si vtedy uvedomí hodnoty. Svetská sláva je naozaj len poľná tráva. Veľmi mi to v živote pomohlo. Človek nemôže byť len na výslní, treba sa držať pri zemi. A ja som vďačný svojim rodičom za to, ako ma vychovali, a že som nezabudol, odkiaľ pochádzam.
Kto vás k divadlu, hudbe a spevu priviedol?
Môj krstný otec Róbert Szücs bol sólista opery Slovenského národného divadla. On mi povedal, že nádherne spievam a mal by som sa tomu venovať. To bol pre mňa impulz. Na prvý raz ma na konzervatórium nevzali, tak som išiel do Šale na chemickú priemyslovku. Veľmi som tam trpel, ale na ďalší rok ma už na konzervatórium prijali.
Ako ste prežili detstvo?
Veľmi rád a intenzívne naň spomínam, až sa mi niekedy do očí tisnú slzy. Nemal som súrodencov, žili sme vo Vlčanoch za dedinou... Pásol som husi, hrával s kamarátmi futbal, lozil po stromoch. Rodičia robili na družstve, kde boli kombajny, ako osemročný som šoféroval traktor. Otec bol rybár a poľovník a vodieval ma do prírody. Chodievali sme na posiedky a rozprávali sa pritom pošepky...
Máte ešte štyroch nevlastných súrodencov z otcovej strany z predchádzajúcich manželstiev. Stretávate sa?
Nie, nemám na nich kontakt. Ale viem, že jeden z bratov žije v Bratislave a bol by som rád, keby sa mi ozval. Vedel som o súrodencoch od malička, otec mi ukazoval ich fotky.
Váš otec zomrel na rakovinu pľúc. Zrejme to bolo pre vás veľmi ťažké obdobie, keďže ste si boli takí blízki...
Zomrel pred 10-imi rokmi. Mal 67 rokov. Ťažko som to prežíval, najmä, keď nám doktori oznámili, že sa s tým nedá nič robiť. Nádor mal v strede pľúc. Trápil sa desať mesiacov. Napriek tomu, že život prináša aj smutné chvíle, netreba sa poddávať, ale vzchopiť sa a kráčať ďalej. Šíriť okolo seba pozitívnu energiu a konať dobro.
