Na front sa prihlásil sám, podobne ako veľa mladých mužov na územiach, ktoré už boli oslobodené. „Bol som sirota. Keď som mal osem rokov, zomrel mi otec, v trinástich zomrela aj mamička. Býval som u sestry, ktorej som pomáhal v domácnosti a pracoval som v bani v Gelnici, a preto ma do armády neodviedli. Keď som však videl, že sa priblížili naši osloboditelia, išiel som sa prihlásiť sám. Z rodných Žakaroviec som išiel peši do Krompách. Odtiaľ sme išli po svojich do Levoče a potom do Popradu. Tieto peripetie s náročnou prepravou na front sme ukončili v Poprade, odkiaľ nás vlakom transportovali k Liptovskému Mikulášu. Tam som sa prvýkrát zapojil do bojov,“ opísal statočný senior.
Bez výcviku
Absolvoval len minimálnu prípravu a rovno ho poslali na front. „Vtedy nebol čas na nejaké dlhotrvajúce cvičenia. Nepriateľ bol silný a naše jednotky potrebovali čo najviac vojakov. Poskytli mi základné vedomosti, pušku a išiel som do boja. Našťastie som sa dostal do kolektívu mazákov, ktorí ma rýchlo zaučili. Bojovalo sa v lesíku. Paľba prebiehala dňom i nocou. Mali sme bunker, kde sa zdržiavala väčšina vojakov, keď nebola paľba taká intenzívna,“ zaspomínal, ako vyzeralo bojisko. Potom však prišiel 23. marec 1945. „Vtedy som stál pred bunkrom. Zrazu som začul známy šušťavý zvuk mínometnej munície. Stihol som sa ešte prikrčiť, ale dve črepiny ma zasiahli do ramena. Bola to veľmi intenzívna bolesť,“ dodal chrabrý Slovák, ktorého transportovali do nemocnice vo Vyšných Hágoch (okr. Poprad), kde sa liečil až do konca vojny.
