Koľko ste vlastne nehrali?
Posledný koncert sme mali vo februári, a keďže chalani vedeli, že ma čaká operácia, tak sme to naplánovali spolu s lekárom, že to bude ideálne práve v predveľkonočnom období, keď je to u nás muzikantov hluchšie. Chalani na to boli pripravení, že budeme chvíľku bez koncertov.
Na odovzdávanie cien Krištáľové krídlo ste prišli o barlách ako s módnym doplnkom. Boli obalené vo flitrovanej látke, aby ladili k vašim šatám. Čí to bol nápad, váš alebo Borisa Hanečku?
Bol to Borisov nápad. Keď som vedela, že tam pôjdem, dohodla som sa s ním, že si od neho požičiam šaty, ktoré mal na nejakej prehliadke. Napísala som mu, že mám barly a že s tým musí niečo urobiť. (smiech) Povedal, že tam nemôžem ísť so škaredými hliníkovými barlami a povýšil ich na šperk. Na pár hodín mi ich teda zobrali aj s krajčírkou a vrátili mi ich obalené flitrovanou látkou. Boli krásne.
Nechali ste si ich na pamiatku?
Hneď na druhý deň som z nich tú látku dala dole, lebo som sa vrátila k mame na dedinu a tam by na ulici asi veľmi pútali pozornosť. (smiech)
Kedy sa plánujete znovu vrátiť do hôr a vyliezť na nejaký kopec? Nebudete sa báť?
Báť sa určite nebudem, nechcem to mať v hlave, ale budem si dávať určite väčší pozor. Telo si musí znovu zvyknúť na to, že už je to prišité a musí fungovať normálne ďalej. V lete sme si s kamarátmi medzi koncertmi naplánovali chatu, takže nejaká ľahká turistika a prvé prechádzky určite budú. Janko Tribula mi stále hovorí, že musíme ísť na Mont Blanc, ktorý sme si sľúbili.
To bol váš cieľ, zdolať ho, ak si dobre pamätám...
Áno, veľký. Veľmi som sa na to pripravovala aj fyzicky, cvičila som, posilňovala. Povedal, že to spolu musíme dať, ale kedy, to zatiaľ neviem.
Nemáte ani predstavu, kedy by sa vám to mohlo podariť zrealizovať?
Myslím si, že po rehabilitáciách už budem môcť nohu akokoľvek zaťažovať, ide skôr o to, kedy si nájdeme čas. Možno niekedy budúci rok.