Pred časom ste priznali, že ste trpeli panickými atakmi a depresiou. Myslíte si, že ste to mali pred svetom povedať?
Určite áno. Keď som bola v ťažkom období, tak som si sama hovorila, prečo ľudia nerozprávajú o tom, ako sa dá z toho dostať, aké sú kroky, aké mali príznaky... Mala som veľmi veľa otázok. Človek si, samozrejme, na internete dohľadá nejaké odpovede od psychológov, ale podľa mňa v tej chvíli potrebuje to autentické od niekoho, koho pozná a kto si tým sám prešiel. Aby mu niekto povedal, že to prejde. Nič také som nenašla, a keď áno, veľmi málo. Chcela som to mať vysvetlené aj od niekoho iného, nielen od psychiatra. Hovorila som si, že ak sa z toho dostanem, musím povedať ľuďom, že to ide, nejako zrozumiteľne. No a keď som sa vyliečila, vedela som, že je ten čas povedať všetkým, ktorí sa trápia, ako z toho von. Najdôležitejšia je vlastná pevná vôľa, ktorá ma zachránila. Mohla som ležať niekde na psychiatrii, kde by sa o mňa starali, ale ja som sa rozhodla sama zabojovať. Ani som netušila, akú mám pevnú vôľu. Tá ma dostala na nohy. Samozrejme, pomohli mi aj odborníci a lieky, to boli duševné barly. Súvisí s tým aj album Rozprávač, pretože to bolo pre mňa také zásadné obdobie, že som ho do pesničiek jednoducho musela dať. Som predsa autorka a zároveň som ním toto obdobie uzavrela.
Písali ste ho už vyliečená. Vedeli ste sa vrátiť do tých myšlienok bez toho, aby vám to ublížilo?
Áno, keď už je človek vyliečený, neprežíva to a má to v sebe zahojené, tak sa to dá. V čase, keď sa to už lepšilo, robila som si zápisky, aby som nezabudla na pocity, ktoré som cítila. Keď som album tvorila, už to boli len spomienky, ale také zásadné. Pesnička Čierna krajina je extrémne intímna, až som si hovorila, či to pre ľudí nie je veľa. Je tam spomínaná aj smrť a všetko, čo mi išlo hlavou. Musela som to dať von, lebo som chcela byť autentická.
Ako ste vlastne zistili, že s vami niečo nie je v poriadku?
Bolo to v januári 2019, keď som išla autom domov, bolo to obdobie po veľkom turné. Bola som nejaká unavená a vyčerpaná a prepadol ma extrémny panický atak. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že to nie je niečo, čo poznám, a potrebovala som, aby mi niekto povedal, čo to je. Myslela som si, že mám infarkt a skončím niekde na diaľnici.
Povedali ste, že ste doslova bojovali o svoj život. Bolo to naozaj také zlé?
Áno, bolo to veľmi zlé, mala som hlbokú depresiu a vtedy vám ide hlavou kadečo. Pýtate sa sám seba, či má ešte zmysel tu byť. Človek vtedy prežíva extrémne zúfalstvo z toho, ako mu je strašne ťažko a že je v tom celom vlastne sám. Chýba mu proste serotonín, ktorý zdravý človek normálne má. V tej chvíli idete proste úplne proti sebe a proti chuti žiť, lebo ju nemáte. Vtedy nastal ten zlom, keď som si povedala, že ten liek je opodstatnený a musím si ho dať, lebo už nevládzem. Ľudia, ktorí sú ťažko chorí, tak chcú žiť a bojujú o svoj život. Depresia je to, keď prestávate bojovať a nezáleží vám na ničom. Je to zvláštny boj o život, ale tie lieky, terapie a moja vôľa ma postavili na nohy a potom som už musela robiť všetko sama.
