Pred časom ste priznali, že ste trpeli panickými atakmi a depresiou. Myslíte si, že ste to mali pred svetom povedať?
Určite áno. Keď som bola v ťažkom období, tak som si sama hovorila, prečo ľudia nerozprávajú o tom, ako sa dá z toho dostať, aké sú kroky, aké mali príznaky... Mala som veľmi veľa otázok. Človek si, samozrejme, na internete dohľadá nejaké odpovede od psychológov, ale podľa mňa v tej chvíli potrebuje to autentické od niekoho, koho pozná a kto si tým sám prešiel. Aby mu niekto povedal, že to prejde. Nič také som nenašla, a keď áno, veľmi málo. Chcela som to mať vysvetlené aj od niekoho iného, nielen od psychiatra. Hovorila som si, že ak sa z toho dostanem, musím povedať ľuďom, že to ide, nejako zrozumiteľne. No a keď som sa vyliečila, vedela som, že je ten čas povedať všetkým, ktorí sa trápia, ako z toho von. Najdôležitejšia je vlastná pevná vôľa, ktorá ma zachránila. Mohla som ležať niekde na psychiatrii, kde by sa o mňa starali, ale ja som sa rozhodla sama zabojovať. Ani som netušila, akú mám pevnú vôľu. Tá ma dostala na nohy. Samozrejme, pomohli mi aj odborníci a lieky, to boli duševné barly. Súvisí s tým aj album Rozprávač, pretože to bolo pre mňa také zásadné obdobie, že som ho do pesničiek jednoducho musela dať. Som predsa autorka a zároveň som ním toto obdobie uzavrela.
Ako ste vlastne zistili, že s vami niečo nie je v poriadku?
Bolo to v januári 2019, keď som išla autom domov, bolo to obdobie po veľkom turné. Bola som nejaká unavená a vyčerpaná a prepadol ma extrémny panický atak. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že to nie je niečo, čo poznám, a potrebovala som, aby mi niekto povedal, čo to je. Myslela som si, že mám infarkt a skončím niekde na diaľnici.
Povedali ste, že ste doslova bojovali o svoj život. Bolo to naozaj také zlé?
Áno, bolo to veľmi zlé, mala som hlbokú depresiu a vtedy vám ide hlavou kadečo. Pýtate sa sám seba, či má ešte zmysel tu byť. Človek vtedy prežíva extrémne zúfalstvo z toho, ako mu je strašne ťažko a že je v tom celom vlastne sám. Chýba mu proste serotonín, ktorý zdravý človek normálne má. V tej chvíli idete proste úplne proti sebe a proti chuti žiť, lebo ju nemáte. Vtedy nastal ten zlom, keď som si povedala, že ten liek je opodstatnený a musím si ho dať, lebo už nevládzem. Ľudia, ktorí sú ťažko chorí, tak chcú žiť a bojujú o svoj život. Depresia je to, keď prestávate bojovať a nezáleží vám na ničom. Je to zvláštny boj o život, ale tie lieky, terapie a moja vôľa ma postavili na nohy a potom som už musela robiť všetko sama.
Čo jej v boji proti depresii najviac pomohlo? Kedy sa Zuzana vráti na koncertné pódiá a podarilo sa jej napísať niečo nové? Ľutuje niečo v živote? Čítajte Nový Čas Víkend!
