Cítite rivalitu medzi západom a východom? Dal vám niekto pocítiť, že ste východniar?
Asi vás sklamem, ale v živote som sa v Bratislave nestretol s negatívnymi poznámkami na to, že som z východu. Keď sme boli v roku 2017 spolu s manželkou na západnom pobreží USA, uvedomil som si, že letecky je to na to východné asi šesť hodín. Ani vzdialenosť v tisíckach míľ v nich nezanechala pachuť, ktorá by ich mala mentálne rozdeľovať. Vždy boli hrdí na svoju krajinu a vlasť, do ktorej spoločne patria. Bol by som rád, keby sme tento pocit zažili na Slovensku aj my. Som východniar, rovnako dobre sa však cítim aj medzi ľuďmi na Záhorí, severe, v strede Slovenska. Kopec priateľov a známych mám na juhu našej republiky a aj medzi inými národnosťami. Som preto horší východniar? Nemyslím si.
A čo negatívne komentáre? Dokážu vám pokaziť deň, alebo sa na nich zasmejete?
Rusíni zo Svidníka hovoria, že človek, ktorý nemá nepriateľa, je čistý blbec. Osobne sa s negatívnymi poznámkami v osobných stretnutiach nestretávam. Mama mi však nedávno zdesená vravela, že čítala nejakú diskusiu pod mojou fotkou a bola smutná z negatívnych komentárov. Tak som jej vysvetlil, že aj toto je súčasť našej práce. Keď vám niekto vynadá a uľaví sa mu, potom má naša robota zmysel. Je to istá forma terapie. (smiech) Raz som čítal, že život je ako facebook. Príbehy o ničom, ale odísť sa ti nechce. Život beriem s nadhľadom a mám už dosť rokov na to, aby ma rozhodili mnohokrát fejkové a vymyslené profily. V každom prípade raz mi jeden štamgast na východe dal zaujímavú radu. „Nikdy nechoď hladný do hypermarketu a opitý na facebook. Myslím, že to trafil parádne. (smiech)
Pamätáte sa na vaše prvé vystúpenie pred publikom?
Samozrejme, spomínam si naň dodnes. Bolo to v 80. rokoch. Môj otec bol riaditeľom školy a osvetárom v obci Torysa pri Lipanoch. Keďže potreboval poskladať v kulturáku program do playlistu, zaradil aj moje dve skladby. Na husliach som hral pol roka. Mal som silnú trému a nový ancúg, ktorý bol o dve čísla väčší, aby som ho mal aj na prvé sväté prijímanie. Asi som v divákoch vzbudil súcit, pretože som hral veľmi zle, aj napriek tomu ma však odmenili silným aplauzom, ktorý si pamätám dodnes. Samozrejme, som za túto skúsenosť otcovi veľmi vďačný.
Už tá tréma zmizla, či sa občas objaví?
Trému nemávam, je to skôr pocit zodpovednosti, aby diváci zažili to, po čom túžia a za čo obetovali nejaké to euro zo svojho rodinného rozpočtu. Poväčšine aj táto obava rýchlo mizne po tónoch prvej piesne. Užívam si pocit rodinnej atmosféry, ktorý na našich koncertoch zažívam.
Vždy ste inklinovali k ľudovej hudbe? Čo počúvate v súkromí?
Ľudovou hudbou sme v našej rodine žili odmalička. A popravde ani som nemal na výber. Otec bol muzikantom, mama spievala od ranej mladosti. Namiesto kapiel Led Zeppelin, AC/DC, Scorpions, Elánu či Tublatanky som počúval domáce folklórne kapely a interpretov. Výber som mal neobmedzený, keďže doma sme mali celkom slušnú zbierku LP platní. Až neskôr som začal objavovať iné žánre, ktoré mi môj hudobný obzor konečne rozšírili. Možno vás prekvapím, ale v súkromí hudbu veľmi nepočúvam. Mám rád históriu, a preto nepohrdnem dobrými historickými podcastmi, tých je celkom neúrekom.
V TV JOJ ste moderovali šou Všetko, čo mám rád a teraz Vtip za stovku. Nemali ste strach byť partnerom ostrieľaných moderátorov ako Števo Skrúcaný alebo Filip Tůma?
Aj Števo, aj Filip sú prirodzení a empatickí ľudia. Strach som nemal, myslím, že sme si sadli profesijne, ale hlavne ľudsky. Hlavne so Števom sme stále v blízkom kontakte a pomerne často aj spolu moderujeme na rôznych akciách.
