„Trénoval som na to. Šesťkrát týždenne som behal 8 až 10 kilometrov a raz za dva týždne som išiel na nejakú turistiku. Michal je zasa veľkým milovníkom turistiky, ktorý vždy, keď mohol, vybehol do hôr,“ povedal o príprave Juraj. Dôležitá bola aj organizácia. „Museli sme si nájsť šoféra, ktorý nás vozil a čakal pod vrchmi. Sami by sme to nedali, keby sme aj šoférovali, potrebovali sme si v aute trochu pospať,“ prezradil otec dvoch detí.
Ktorý bol najľahší
„Prvý vrch, na ktorý sme vystúpili, bol Snowdon, ten bol aj najľahší. Výstup a zostup nám trvali necelé 4 hodiny. Samozrejme, mali sme aj najviac síl a išiel s nami aj môj syn s tým, že sa uvidí, či pôjde ešte aj ďalej, ale nechceli sme to siliť. Skúsil aj druhý, no vrátil sa,“ priblížil Juraj. To boli ešte plní optimizmu a presúvali sa do Anglicka na Scafell Pike.
„To sme išli v noci, bol síce najmenší, ale náročnejší. Išli sme celý čas stupáky, akoby sme šli na kostolnú vežu. Ku koncu nebola ani cestička, išli sme štvornožky po kameňoch, bola to už taká vysokohorská turistika. Párkrát som spadol, doteraz mám rebrá narazené a ťažšie sa mi dýcha,“ opísal detaily výstupu. Pred sebou však mali ešte jeden vrch a presunuli sa do Škótska. Pred nimi stál Ben Nevis, najvyšší z nich.
