Môj ocko ma naučil toľko vecí, že neviem, ktorej mám dať prednosť pred tou druhou, pretože všetky sú dôležité. Aj to, že ma naučil jazdiť na bicykli, rovnako ako to, že ma naučil byť statočnou. Nebáť sa a nevzdávať veci po prvom neúspechu. Vlastne sa ku mne choval trošku ako k chlapcovi, čo si myslím, že mi pomohlo v tom, že som bola taká priebojnejšia už odmalička a nedala som sa odbiť. Vôbec mi nevadilo, keď občas rodičov pochválili, akého majú pekného synčeka, lebo som mala krátke vlasy a stále som chodila v nohaviciach. Sukňu som si na seba dala prvýkrát, asi keď som spievala Zvonky štěstí. (smiech) Viem aj teraz, keď má Lola Matěja, aká je veľmi dôležitá tá mužská polarita v detskom svete. Keď sa otec podarí, to je to najlepšie, čo sa môže deťom stať. Aj keď spomínam na svojho ocka, je to vždy s úsmevom a tými najkrajšími spomienkami.
Ondrej Kandráč s otcom Milanom
Otcovi vďačím za veľmi veľa. Bol to učiteľ a muzikant, čo sú atribúty, ktoré ma formujú až dodnes. To znamená, že ma naučil, ako pracovať s publikom, a vravel mi, aby som robil to, čomu verím, a uveriteľne, pretože potom mi to uveria aj ľudia. To sú presne vety, ktoré si z jeho úst pamätám. Bol veľmi prísnym, ale spravodlivým pedagógom. Aby bol uveriteľný a deti niečo naučil, praktizoval jedno pravidlo hlavne na mne. Bol som taký pokusný králik. (smiech) Možnože tie požiadavky vo vzťahu ku mne boli dvojnásobné oproti ostatným, ale viem, prečo to robil. Častokrát ma v rámci koncertov hodil do vody, čo oceňujem, a nie vždy som na to mal. Tým, že som tam bol hodený, nemal som na výber, mohol som len plávať a dokázať sa presadiť a zaujať publikum.
Ondrej Kandráč si Tvoju tvár užíva, jednu vec by však nezvládol: Tomuto by sa najradšej vyhol oblúkom
