Čo vám robí v živote najväčšiu radosť?
Najväčšiu radosť mi robia moje deti. Neviem teda, či budú rady, že o nich hovorím. Mám však dojem, že vďaka výchove mojej manželky, pretože ja som bol stále preč, sa intelektuálne aj citovo celkom vydarili.
Ak by ste sa obzreli do minulosti na váš život, kariéru... Chceli by ste niečo urobiť inak?
Nie. V žiadnom prípade. Všetko, aj somariny, ktoré som v živote porobil, malo svoj význam a vplyv na môj - nehanbím sa použiť to slovo - rozvoj. Nielen úspechy, ale aj prehry (možno tie ešte viac) z nás robia úplných ľudí, schopných sa niekam posúvať.
Mnoho hercov, hlavne s vidinou lepších zárobkov, je súčasťou aktuálnych tzv. rýchlokvasných seriálov. Dostali ste aj vy ponuku účinkovať v niektorom? A čo si o nich myslíte?
V niektorých som účinkoval. Naposledy v seriáli Dunaj, k vašim službám, ktorý je - si myslím - celkom vydarený. A dôležitý, lebo dal generáciám, ktoré sa mali možnosť o tom trochu (ak vôbec) dozvedieť len z učebníc, nahliadnuť do sveta nášho prvého slovenského štátu. Je pravda, že keď sme kedysi vyrábali televízne inscenácie či seriály, bolo na to viac času. Najprv sme to naskúšali ako divadelnú inscenáciu a až potom nakrútili. Pri dnešnom tempe produkcie nemajú režiséri možnosť s hercami pracovať, a tak si vyberajú len tých, o ktorých vedia, že im to v tom krátkom čase spravia. Aj preto sa v seriáloch opakujú tí istí ľudia. Žiaľ, v niektorých prípadoch sa to odráža na práci v divadle. Vrátiť sa od civilizmu k sústredenej hereckej práci nie je ľahké. A po zvyknutí si na mikrofón, dokázať vo veľkom divadle šepkať tak, aby ich počuli diváci v poslednom rade, je pre nich nadľudský výkon. Znejú na javisku ako muchy v zápalkovej škatuľke.
