Naposledy ste vydali štúdiový album v roku 2020, chystáte niečo nové pre fanúšikov?
Stále idem skôr singlovou cestou. Mám veľa materiálu na album, ale zatiaľ som nedospela do štádia, že ho chcem vydať. Mám pocit, že možno sa vydám aj inou cestou a pôjdem do niečoho úplne nového. Uvidíme, ako to dopadne, v každom prípade všetku energiu venujeme tomu, že chystáme na jeseň, konkrétne v novembri, koncertné turné. To je projekt, ktorý som mala v hlave už veľmi dlho, ale asi som hlavne hudobne potrebovala dozrieť a spoznať ľudí, ktorých som spoznala. Predchádzalo tomu turné Prežijú len milenci a Puto, že mám trošku skúsenosť s inou choreografiou, réžiou alebo produkciou tých koncertov. Chcela som, aby to bolo opäť niečo výnimočné. Toto turné bude iné v tom, že chcem veľmi intenzívne pôsobiť na zmysly ľudí. Nie je to klasický koncert, piesne budú prerobené na štvorručnú hru na klavíri, bude tam veľa zvukov, ruchov a samplov... Keďže turné sa bude volať Svety, budem chcieť fanúšikov preniesť do iného sveta a dávame preto vyrábať špeciálne kulisy, ktoré sa robia aktuálne v Londýne. Má to byť vizuálne divadlo.
Sústredíte sa teraz len na jesenné turné, alebo budete v lete koncertovať aj na letných festivaloch?
Samozrejme, festivaly hrávame, bolo by škoda nevyužiť, že sa dá vyvetrať vonku nástroj. (smiech)
Nedávno ste priznali, že ste mali bolesti bedrových kĺbov, ste už v poriadku?
Bolo to zo sedenia v aute. Už som nevedela, ako si mám sadnúť, ľahnúť, pretože sme minulý rok hrali hlavne v Čechách a veľmi veľa sme najazdili. Z Prešova sme odchádzali vo štvrtok a naspäť sme sa vracali v utorok. Leto bolo veľmi náročné a na konci mi už ani masáže nepomáhali. Zvolila som taký neštandardný typ dovolenky a bol to môj nesplnený sen. Išla som z Porta do Santiaga de Compostela a druhý deň som plakala, lebo som chodila ako stará babička. Išli sme okolo 300 kilometrov za 18 dní. Prvé tri dni som sa príšerne trápila, dva dni som fungovala na liekoch. Stále sme išli okolo 25 km denne a navyše sme „vymákli“ taký odporný front, že nám prestalo pršať až v Santiagu. Od rána do večera sme boli v daždi a vo fujavici, oceán bol taký rozbúrený, že sa tam utopil jeden Nemec. Zaujímavé je, že vo štvrtý deň tá bolesť kompletne zmizla.
Čo vám táto cesta dala?
Chcela som chodiť a vyčistiť si hlavu. Po lete som bola psychicky vyčerpaná. Bola to iná forma dovolenky, pretože som si nevedela predstaviť, že si ľahnem na pláž a budem existovať len so svojou hlavou. Najskôr to bolo čistenie v rámci fyzickej bolesti, keď v kuse nadávate, pretože vás všetko bolí. Keď bolesť prestane, musíte bojovať so svojou hlavou, lebo sa musíte prekonať a ísť, a nie je to vždy pekná cesta. Bolo to zaujímavé. Pre mnohých ľudí je to vec viery. Je inak veľmi dôležité, s kým idete, so mnou bola najlepšia kamarátka. Musí vám byť s tým človekom dobre, ste unavení, máte rôzne nálady. Zoznámili sme sa s jedným manželským párom z Nemecka a povedali sme si, že každý rok bude naša tradícia niekam ísť.
