Následne zaznel vlakový klaksón. „Môj mozog to absolútne nebral, nechápal. Vlak? Veď už prešiel, veď závory sú hore! To predsa nemôže byť vlak,“ spomína na desivé chvíle. To, čo nastalo, mu navždy ostane v pamäti. „Autobus, ktorý sa pomaly presúval cez koľajnice zľava zasiahla obrovská sila rútiaceho sa vlaku. Obrovská rana a výbuch. Viac ako polovicu autobusu si vlak odtrhol od jeho zadnej časti a dobrých 300 metrov v plameňoch tlačil pred sebou. Zadnú časť odhodilo do priekopy,“ dostane zo seba.
V aute obaja s otcom kričali od zúfalstva, od bezmocnosti: „Mohli sme sa iba prizerať, v tej chvíli už nebolo pomoci. Prišlo nám to ako hororová scéna, zlý sen. Autobus, ktorý preváža ľudí, práve pred našimi očami roztrhal vlak v plnej rýchlosti. Ako nič. Ako keď sfúknete sviečku.“
Ratovali vodiča
Náraz do autobusu musel byť podľa Michala tesne za šoférom, ktorého to vyhodilo z autobusu medzi koľaje. „Reagoval na môjho otca, ktorý mu oplachoval rany, tvár celú od nafty. Bolestivo stonal, no hlavne nechápal. Nebola to jeho vina. Čakali sme na priecestí a čakali sme, kedy sa dvihnú rampy. A tie sa dvihli a on šiel. Tak ako by šiel hocikto iný. Prechádzal cez koľajnice, keď mu to povolili závory, pretože sa dvihli. Predpokladám, že túto trasu robí pravidelne a cez toto priecestie prechádzal mnohokrát. Tak ako vždy, aj teraz sa spoliehal na to, že keď sa otvoria závory, tak mu nehrozí nebezpečenstvo. Tak ako aj my všetci sa na to spoliehame,“ uzatvára.
