Katarínino rozhodnutie stať sa sestrou ovplyvnila situácia v rodine. Jej mama bola chorá, a preto sa už odmalička stretávala so zdravotnou starostlivosťou. Po ukončení štúdia v Krajskej strednej zdravotníckej škole v Košiciach v roku 1974 začala pracovať v Nemocnici AGEL Košice-Šaca. Pôvodne sa chcela zamestnať na novorodeneckom oddelení, ale nemali voľné miesto. „Nastúpila som teda na kliniku popálenín a rekonštrukčnej chirurgie, kde boli hospitalizované aj deti,“ hovorí. Na svoj prvý deň si spomína dodnes.
„Myslela som si, že po týždni odtiaľto ujdem. Na oddelení boli detičky s ťažkými popáleninami na tele aj na tvári. V škole sme sa učili o popáleninách asi tri riadky, v praxi sme sa však stretávali s ťažkými úrazmi, čo bolo náročné zvládať aj z psychickej stránky. Pozerať sa na utrpenia detí a ich bolesť... No keď ma po pol roku chceli preradiť na novorodenecké, na ktoré som sa pôvodne hlásila, nešla som, pretože na popáleninách som si už zvykla,“ vraví Katarína, ktorá pracovala 35 rokov na jiske a teraz pôsobí ako sestra pri lôžku.
Lečo na nočnej
Za pol storočia sa starala o tisíce pacientov, ktorým bola často aj druhou mamou, keďže niektoré deti ležali na oddelení mesiace, niekedy aj rok. „Od začiatku som bola v nemocnici spokojná a stále som. Už by som nemenila. Aj teraz máme na oddelení deti s termickými úrazmi, ale rozsahy popálenín sú menšie. Predtým bolo veľa prípadov, ktoré sme prijímali po obarení na zabíjačkách či s ranami, ktoré vznikli z nepozornosti počas vyvárania plienok,“ priblížila.
