Dnes nie je doba menej morálna a ľudia viac prelietaví ako pred päťdesiatimi rokmi. Aspoň to tak dokazuje výskum českej sociologičky Kateřiny Liškovej, ktorá nám na túto tému poskytla rozhovor.
Už roky sa venujete výskumu na tému Sex v komunizme. Aká bola vtedy veková hranica, keď mládež začínala sexuálne žiť?
Podobná, ako aj dnes. Aj v tom období niektorí začínali pohlavne žiť skôr, iní neskôr. Priemer je 17 rokov.
A kedy je človek pripravený na pohlavný život? Dnes sú predsa len deti na základnej škole vyspelejšie ako kedysi.
Zákon hovorí o 15 rokoch. Nemyslím si však, že sa tá pripravenosť dá určovať podľa toho, že by mládež bola dnes vyspelejšia. Na základe čoho by sme to tvrdili? Pravidelnej menštruácie u dievčat, alebo keď chlapci začnú masturbovať?
Dnes akoby sa všetko točilo okolo sexu a čarovným slovíčkom je orgazmus, najmä ten ženský. Je známe, koľko percent žien ho vôbec nemá?
Sexuológovia uvádzajú, že ich je až okolo 20 %, ale to neznamená, že všetky bez orgazmu sú sexuálne nespokojné.
Spomínal sa orgazmus napríklad už aj v päťdesiatych rokoch minulého storočia?
Experti a sexuológovia o orgazme hovorili už vtedy, a to z dôvodov počatia. V tom období ešte nebolo jasné, či sa ženský orgazmus v nejakej miere na počatí podieľa. Až neskoršie sa zistilo, že nie.
Čo lekárov viedlo k tomu, aby spájali počatie s orgazmom?
Vo Františkových Lázňach sa v tom čase liečilo až 19 percent žien na neplodnosť. Keďže gynekológovia u nich nenašli žiadne somatické príznaky, ktoré by neplodnosť spôsobovali, na pomoc si zavolali sexuológov. Tí zistili, že ženy, ktoré sú z neznámych príčin neplodné, spája to, že nemajú orgazmus a uspokojivý manželský život.
Čo to znamená?
To, že problém nie je len v oblasti sexu, ale aj v oblasti vzťahov. Prišli k záveru, že ženy nemôžu byť sexuálne spokojné a nemôžu mať orgazmus, pokiaľ nemilujú svojho partnera. Diagnostikovali u nich poruchy na viacerých úrovniach. Nemali chuť na sex, alebo ho mali málo, vôbec si ho neužívali, alebo nemali orgazmus. Niektoré naň chuť mali, ale nedochádzalo k uspokojeniu, ale skôr k frustrácii.
A mohli si ho užívať bez orgazmu?
Sexuológovia hovoria, že žena si môže užívať sex, aj keď naň nemá chuť a nemá orgazmus...
Poradili niečo ženám, aby došlo k ich celkovému uspokojeniu a potom aj k tým potomkom?
Odporučili im manželské prispôsobenie sa a naučiť sa milovať svojho partnera. Rázne však ženy varovali pred zmenou techniky pri sexuálnom styku. To by bola zlá cesta a žiadne technické úpravy by neviedli k požadovanému výsledku, teda k uspokojivému sexu a orgazmu.
Štatistiky hovoria, že Slováci majú sex v priemere štyrikrát do týždňa. Ak je to pravda, je to veľa, alebo málo?
Česi majú podobné skóre a známy sexuológ Radim Uzel to komentuje tak, že sme v tomto sexuálni rekordmani. Sexuológom sa zdá, že je to vzhľadom na iné krajiny veľa, ale do spálne nikomu nevidíme a údaje pochádzajú z výskumu. Česi a Slováci udávajú vysoké počty sexuálneho styku v dotazníkoch. O intímnych veciach hovoria rôzne veci a nemusia byť vždy pravdivé. Takže na základe toho nemôžeme hovoriť, ako často majú sex, môžeme len konštatovať to, čo ľudia v dotazníku uvádzajú.
Dnes sa o sexe bežne diskutuje a morálka je uvoľnená. Boli ľudia v komunizme viac prudérni, alebo téma sexu vinou totalitného režimu bola tabu?
Určite sa o sexe v tom období hovorilo menej ako dnes. Ale nedá sa povedať jednoznačne, že dnes je morálka uvoľnená. Jedna vec je, o čom ľudia rozprávajú, a druhá, čo robia, a v tom je rozdiel. Neznamená to, že čím viac o sexe hovoria, tým viac ho majú. Takže to, že sa kedysi o ňom menej rozprávalo, neznamená, že ho mali menej.
Internet a sociálne siete priniesli určité vymoženosti. Považuje sa za úchylku napríklad sexuálne uspokojovanie pred počítačom?
Nie je to úchylka. Ľudia používali pornografiu odnepamäti. A je úplne jedno, či bola vyrytá do kamennej dlaždičky, vytlačená na papieri, alebo je v počítači. Dôvod a účel boli a sú rovnaké. Ľudia ich používali vždy za účelom sexuálneho vzrušenia a uspokojenia. Takže nie je to nič nové a nič úchylné.
Ako v minulosti vnímali sexuológovia rôzne úchylky?
Za devianta v päťdesiatych rokoch považovali toho, kto mal zlý vzťah k práci. Posudzovalo sa, či sexuálna aktivita potenciálne poškodzovala jeho zapojenie sa do sveta práce. Známy bol napríklad prípad zoofila v roľníckom družstve, ktorý určitým spôsobom zneužíval hovädzí dobytok. Pri vymeraní trestu, ktorý bol podmienečný, zohralo úlohu, že išlo o vzorného pracovníka. V sedemdesiatych rokoch za devianta alebo delikventa považovali človeka, respektíve muža, pretože vždy išlo o muža, ktorý nebol ochotný alebo schopný zapájať sa do sveta rodiny.
Ako to bolo s pedofilmi? Týchto otrasných prípadov akoby dnes bolo viac...
Nemám zdokumentované prípady z päťdesiatych rokov, to však neznamená, že neboli. V ďalších dvoch desaťročiach sa o pedofiloch začína viac hovoriť. O nich sexuológovia tvrdia, že ide o ľudí, ktorí majú radi deti. Spoločnosť však takúto lásku k deťom nechce vidieť a z rôznych dôvodov ju trestá. Ale to, že niekoho deti sexuálne vzrušujú, ešte neznamená, že s deťmi bude mať sex. Môže sa ukájať napríklad detskou pornografiou, ale v reálnom živote sa môže naučiť mať sex s dospelou osobou a tam si svoju fantáziu realizovať. Závisí to od hĺbky deviácie.
Aká je teda skutočnosť?
Väčšinu sexuálnych trestných činov na deťoch nespáchali pedofili, ale ľudia, ktorí majú rôzne typy porúch osobnosti a majú prístup k deťom. Rozhodne, a to je mnohokrát sexuologicky overený poznatok, pedofili nie sú tí, ktorí páchajú najviac trestných činov na deťoch, ale iné osoby.
Českom a tiež Slovenskom otriasla nedávno smrť malej Elišky († 9) z Klášterca nad Ohří, ktorú znásilnil a usmrtil príbuzný...
Nešlo o pedofila, ale o človeka z okolia jej rodiny. Práve sexuálne trestné činy na deťoch často pácha niekto, koho dieťa dobre pozná, komu dôveruje, či je to už niekto z rodiny, prípadne učiteľ, vychovávateľ, kňaz...
Boli v minulosti aj obdobia, keď sa sex podceňoval alebo preceňoval?
Sú rôzne typy morálnych konzervatívcov, ktorí vyvolávajú paniku okolo sexu. Vždy a v každej dobe sa nájde niekto, kto bude hovoriť, že dnešná doba je hrozná a vtedy to bolo lepšie.
Možno viac ako kedysi dnes vo vzťahoch vidieť neveru alebo promiskuitu. Je to tak?
Čo je to promiskuita? Závisí to od počtu partnerov? Alebo okolností, za akých má sex, prípadne od stavu, či je zadaný? Pri akom počte je človek promiskuitný? Keď má troch partnerov, desať, päťdesiat? To nevie nikto...
Takže človek, ktorý si na sociálnej sieti nájde zakaždým iného partnera čisto iba na sex, nie je promiskuitný?
Mať sex len za účelom sexu, to tu bolo vždy. Nebol internet, tak sa ľudia stretávali na tanečnej zábave. Vôbec sa nepoznali, sotva si povedali, ako sa volajú, vyspali sa spolu a viac sa nevideli. Je naivné myslieť si, že to prišlo internetom. Promiskuita sa skôr používa ako morálna kategória na to, že tvoj sex je zlý, môj je dobrý a ty si promiskuitný. Je to akoby odsúdenie za to, aký má kto sex.
Mám na mysli promiskuitu v kontexte striedania partnerov.
Je ťažké stanoviť hranicu promiskuity a vždy to súviselo so spoločenskými normami. Nie je to o čísle a nie je to ani o tom, že mne sa nepáči, že ty si s niekým na facebooku dohodneš rande za účelom sexu. Je to otázka morálky a toho, ako vysoko má postavenú latku ten, kto používa kategóriu promiskuita. Ak má človek 50 alebo 1 000 partnerov za život a všetci zúčastnení s tým súhlasili, prečo by sa mal dotyčný zamýšľať nad tým, či je promiskuitný?
Človek nie je tvor monogamný, ale väčšinou sa muži označujú ako lovci. Ako sú na tom ženy?
Tak isto. S kým by tí muži mali sex, ak nie so ženami, pokiaľ to nie sú homosexuálni muži? Z toho logicky vyplýva, že aj ženy majú sex s viacerými partnermi a nielen s jedným po celý život. Ľudia majú v živote rôzne obdobia, keď chcú mať viac alebo menej sexu z rôznych dôvodov. Neplatí, že žena, ktorá má deti so svojím manželom, už nikdy nechce mať sex so žiadnym iným mužom. Sú ženy, ktoré pokojne odišli od manželov, pretože mali sexuálnu chuť na niekoho iného, ktorý sa im zapáčil ešte aj emočne, a chceli s ním byť. Za socializmu v sedemdesiatych rokoch bolo len 5 % bezdetných žien, takže tí muži museli mať sex s vydatými ženami, ktoré mali deti.
Ako to bolo v komunistickom Československu s rozvodmi?
Rozvod je čisto právna záležitosť, a to nič nehovorí o tom, že by v hlbokej minulosti mali ľudia šťastnejšie manželstvá. Bolo obdobie, keď nebolo právne možné sa rozviesť, žena nemohla dať podnet na rozvod manželstva. Po 2. svetovej vojne existovali dve veci - rozvod a rozluka. A práve rozluka znamenala definitívne skončenie manželstva, ale tá trvala päť rokov. Takže bolo toho menej, navyše s tým súvisela aj spoločenská stigma, pretože komu sa rozpadlo manželstvo, bolo to jeho osobné zlyhanie, zvlášť, keď išlo o ženu.
Kedy sa tá situácia začala meniť?
Komunisti zlúčili rozvod a rozluku, ale aj tak bol rozvod ťažký. Dokazovali sa vina a nevina v prípade nevery a stále bola prítomná spoločenská stigma. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa to začalo meniť. V Československu sa zákon zmenil v roku 1963. Už sa nemuselo na súde dokazovať, kto bol komu neverný, ale riešili sa majetkové pomery manželov, komu budú deti zverené, kto a v akej výške bude platiť alimenty. Tým sa otvorili brány zvyšujúcej sa rozvodovosti. Ukázalo sa, že ľudia sa vždy chceli rozvádzať, len sa nemohli. A keď sa konečne mohli, strácala sa postupne aj sociálna stigma. Rozvodov bolo viac vo veľkých mestách. Na Slovensku rozvodovosť stúpala pomalšie, pretože tam boli pozostatky katolíckej morálky silnejšie než v Česku.
Kto je Kateřina Lišková, PhD.
Sociologička, ktorá pracuje ako odborná asistentka na Fakulte sociálnych štúdií na Masarykovej univerzite v Brne. Niekoľko rokov sa intenzívne venuje gendru a sexualite. Od roku 2011 pracuje na výskume Československej sexuológie počas komunizmu, keď získala projekt európskej komisie Marie Curie, s ktorým bola rok na Kolumbijskej univerzite v USA a teraz pokračuje na Masarykovej univerzite v Brne, kde aj prednáša.