Najsilnejšia spomienka
Irenka sa ešte s mamou dohadovala, či má ísť za detskú sestru, nakoniec za ňu aj išla a vyštudovala s vyznamenaním. „Ako odmenu za svoje štúdium som si mohla vybrať, kam pôjdem pracovať. Na chirurgii v Trnave veľmi chceli, aby som tam išla, ale ja som chcela ísť do Piešťan napriek tomu, že sme bývali v Cíferi. Ja som im povedala, že ak budem pracovať v Trnave, všetci by ma zaťažovali tým, aby som im všetko vybavovala - pichala injekcie -, a to by nebolo fér,“ smeje sa čiperná seniorka, ktorá 1. augusta 1959 nastúpila do Piešťan na chirurgiu, kde si ju primár okamžite obľúbil. Sestrička bola už vtedy veľmi zodpovedná a vždy si hovorila jednu vec.
„Mne nemôže žiadny pacient zomrieť, ja som vždy urobila aj posledné, len aby prežil. Spomínam si na jedného postreleného pacienta. Na ošetrovni hovorili, že ho nechajú len vychladnúť, pretože je viac mŕtvy ako živý, mal strelené do spánku. Vtedy som si povedala, že on nemôže u mňa zomrieť. Začala som sa o neho starať. Prišla vizita a povedala som im, že má normálny pulz aj tlak. Bol to dôstojník, tak sa rýchlo volalo na letisko, vtedy mi povedali, aby som sa nachystala, že idem s ním aj s doktorkou do Prahy lietadlom do vojenskej nemocnice. Tam som mu dávala infúziu, keď sme vystúpili z lietadla, hodinu som išla sanitkou do tej vojenskej nemocnice. Kontrolovala som ho stále, dávala som mu kyslík,“ spomína Irenka. Dodáva, že pacient za mesiac zomrel. Sestrička však napriek tomu bola šťastná, že sa to nestalo jej.
