"Ján pevne veril, že ani komunistický režim sa nevymkol Bohu z rúk. Chcel byť misijným kňazom, Boh mu však dal príležitosť byť misionárom vo väzení, byť misionárom laikov. Zostal vnútorne vzpriamený, odvážny, nezradný, nepodplatiteľný. Mohol sa dostať na slobodu, stačilo zaprieť vieru. On to vedel, a preto to neurobil," priblížil Hoffmann z Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (vincentíni).
Poukázal na to, že Ján Havlík bol ako tisíce iných zadržaný, súdený a väznený z nenávisti voči katolíckej viere, mučený z toho istého motívu a nakoniec na následky neľudského zaobchádzania zomrel. "Fáral ako mnoho iných väzňov do hlbín uránových baní, odsedel si celý trest. A predsa je jeho životný príbeh iný. V jeho postojoch vidieť inšpiráciu Kristovým učením. Domáha sa spravodlivosti, slobody, a pritom sa modlí za svojich mučiteľov," podčiarkol.
Proces blahorečenia iniciovali vincentíni, medzi ktorých Ján Havlík patril a predstavitelia obce Dubovce v okrese Skalica. Diecézny proces blahorečenia riadil tribunál vytvorený bratislavským arcibiskupom Stanislavom Zvolenským. "Rehoľu vždy zastupuje generálny postulátor sídliaci v Ríme, ktorý sa môže nechať suplovať vicepostulátorom," priblížil Hoffmann, ktorý v rámci procesu blahorečenia zastával práve túto funkciu od roku 2014, keď nahradil Augustína Slaninku.
"Vicepostulátor predkladá tribunálu mená očitých svedkov, sleduje priebeh prác historickej komisie, zabezpečuje preklady, zostavuje finálnu verziu spisov a informuje generálneho postulátora o priebehu. Nič sa nesmie prifarbiť, upraviť," podotkol s tým, že proces blahorečenia sa týka kresťana katolíka, ktorý v živote, vo svojej smrti i po smrti mal povesť svätosti a hrdinsky žil všetky kresťanské čnosti alebo sa teší povesti mučeníctva.
