Spolu to dáme!
Adriana nevedela, či ju syn vníma, ale verila, že áno. Ale ak aj nie, horšie to už podľa nej byť nemôže. Hlavné je, že žije. Hoci sa snaží byť synovi oporou, aj ona zažívala chvíle, keď nevládala ďalej. „Vtedy som vždy utiekla z izby a išla som sa vyplakať. Nechcela som na Lukáša prenášať tú beznádej,“ hovorí so slzami v očiach. Potom sa však vrátila a milovanému synovi s novou silou povedala: „My to dáme.“
Lukáš užíval aj obrovské množstvo liekov, psychofarmák. „Ja som veľmi chcela, aby mu dávky znižovali. Prežila som si s ním hrozné noci, keď mal abstinenčné príznaky,“ spomína obetavá mama, ktorá je vďačná, že syn je teraz už bez liekov. „Musím sa poďakovať všetkým lekárom, neurológii, logopedičke, fyzioterapeutovi, psychológovi, ale aj sestričkám,“ vraví dojatá.
Prosia o pomoc
Po mnohotýždňovej hospitalizácii odišli priamo do Špecializovaného liečebného ústavu Marína v Kováčovej. „Lukáš sa už vyše mesiaca pomaly preberá z bdelej kómy, ďalší mesiac už máme sľúbený,“ prezradila s tým, že v prípade potreby poisťovňa Lukášovi zaplatí aj tretí mesiac.
„Nevieme však, ako sa bude jeho stav vyvíjať, ale tu doslova zachraňujú životy,“ tvrdí s tým, že v Kováčovej ho už za pomoci vertikalizačnej postele postavili na nohy. Údajne cez receptory na chodidlách sa mu takto zapája aj mozog. Lekári im nechcú dávať falošné nádeje, ale Adriana verí, že zázraky sa dejú.
