Aký to bol pocit počuť svoju pieseň z každého rádia?
Najprv úplne neuveriteľný, pretože predtým sa mi to nikdy nestalo, až som tomu nemohol uveriť. Sadol som si do auta, naštartoval som a zrazu hrali moju pesničku. Boli situácie, keď som preladil stanicu, a hrali ju aj tam. Bolo to určite veľmi intenzívne obdobie. Myslím si, že keby to nebolo také intenzívne, moja kariéra sa už nerozbehne. Potom som prišiel so skladbou Mandolína a šéf môjho vydavateľstva Peter Riava mi povedal, že s ňou musíme ísť hneď do rádia. Neľutujem bola v éteri len tri mesiace. Vtedy bolo obdobie, keď sa pieseň hrala rok a až potom prichádzal do úvahy ďalší singel. Myslel som, že ju nikto nezoberie, ale zobrali ju všetci, tak sa im páčila a chytila sa všade. Tam to bolo spečatené a prvý krok do šoubiznisu bol taký rázny, že už bolo jasné, že treba so mnou rátať.
Na koncerty teda začali ľudia chodiť len kvôli vám...
To bolo úžasné. Pamätám si, keď sme hrali Mandolína turné a prichádzali prvé objednávky, že nás chcú počuť. Bolo to pre mňa neskutočné, nebol som na to vôbec pripravený. Viem, že keď sme prvýkrát hrali pesničku Neľutujem na menšej záhradnej párty, ľudia vlastne poznali iba tú. Hodinu som hral môj starý repertoár a dal som ju ako poslednú na záver. Len čo som ju zaspieval, ľudia totálne vybuchli a musel som ju zahrať päťkrát po sebe! Vtedy som pochopil, že sa niečo deje. Všetkým nám docvaklo, že to je veľké a tvorivý tím okolo mňa, Petra Riavu, Ďuďa a textára Vlada Krausza vytvoril celý album Mandolína a Spolu. Vtedy bolo jasné, že vzniklo niečo výnimočné. Odvtedy hráme nonstop a kalendáre máme plné.
