Na cintoríne sa zišli desiatky smútočných hostí, ktorých zasiahla hrozná smrť dobrosrdečného Stanislava. „Stále tomu nemôžem uveriť, bol to taký dobrý človek. Je to veľká strata,“ rozplakali sa jeho známi pred poslednou rozlúčkou. Na katolíckom obrade takmer všetkých rozľútostili Stanove obľúbené piesne. Najsilnejšie emócie vyvolala melodická Když sem šel z Hradišťa od Jožku Černého, po ktorej sa pozostalým prihovoril kňaz.
Užialeným pozostalým adresoval slová, ktorými im chcel pohladiť ubolenú dušu, no na tvári Stanislavovej manželky bolo vidno len zármutok a oči lesknúce sa od sĺz. „Nedá sa už zvrátiť, čo sa stalo, ale dá sa utekať k Bohu a nájsť u neho pokoj,“ láskyplne podotkol kňaz v homílii, ktorú zakrátko ukončil.
Keď sa otvorili mohutné dvere domu smútku, za rakvou sa sformoval dlhý sprievod v čiernom. Po niekoľkých minútach zastali pri hrobe, a keď sa rakva priblížila k zemi, nebesá sa zatiahli a akoby symbolicky aj ony začali roniť slzy. Pri rakve sa pristavil každý a v duchu Stanislavovi povedal pár posledných slov na rozlúčku a pobral sa ďalej. Niektorí zastali a ešte sa naposledy obzreli.