„Ležali sme v posteli, počul som more a deti, ako sa vonku hrajú. Uvedomil som si, že svet ide ďalej, a to bol jediný únik z tohto trápenia. Nemyslel som na minulosť. Všetko jednoducho muselo ísť ďalej,“ hovorí Kovalančík s tým, že boli len dve možnosti - buď prijať synovu smrť, alebo sa zabiť.
„Mohli sme sa trápiť, vyčítať si to alebo sa zavrieť, no od nás je závislých množstvo osôb. Dávame prácu 500 ľuďom, máme zodpovednosť,“ vysvetľuje biznismen, ktorý vie, že ak chce človek napredovať, rásť a vyvíjať sa, musí prejsť cez prekážky. Zároveň po tragickej smrti ich syna sa ukázalo, kto je ich priateľ a kto nie.
„Niektorí nás nechali tak, niektorí pomohli a niektorí boli až zlí, ale nám neublížili, ublížili sebe. Vyselektovali sa ľudia okolo nás,“ ozrejmuje Milan. Jeho manželka priznáva, že každý jeden deň myslí na svojho jediného syna.
„Zrazu neriešime stužkovú či Damkove narodeniny. Chýba nám, no ja to už neviem zmeniť. Všetci sme sa s tým museli zmieriť, my a aj naši blízki. Nechceme byť na žiadnych liekoch, musíme ísť ďalej,“ dopĺňa Tatiana, ktorá s manželom nenarušila svoje rituály, lebo chceli ostať v rovnakom rytme, aj keď prežívali smútok. Pokračovali vo veciach, ktoré im robili radosť. Zároveň im veľmi pomohli cvičenia a meditácie, ktoré už robili dávno predtým.
