„Pracujem na detskom oddelení, akurát dnes som išla zo služby rovno sem,“ priznáva zdravotná sestra Dáša Morozova. Hovorí, že medzi zraneným vojakom a chorým dieťaťom je veľa spoločného. Obaja potrebujú pokoj a uistenie, že všetko bude v poriadku.
Jej kolegyňa, medička Alena Tichinja spomína na prípady, s ktorými sa už stretli: „Bola som šokovaná incidentom, keď priviezli mladého vojaka, ktorému črepina úplne odtrhla ruku. Dali ju do tašky a priniesli sem. Nevydal zo seba ani hláska, ani slzu. Doma čakala jeho tehotná manželka. Bol tam aj vojak, ktorý sem išiel osem hodín s odrezanou končatinou. Stiahol si ruku škrtidlom, pichol si injekciu proti šoku a išiel. Ďakujú nám, keď ich ošetrujeme a akí sú hanbliví. Začneme ich vyzliekať a oni nás žiadajú o odpustenie, že sa tri dni neumývali a smrdia im ponožky."
